Moje svedectvo o Ježišovi

Vyrastal som v katolíckej rodine. Ale stále mi niečo chýbalo, nenaplňovalo ma to – necítil som sa hrdým, že chodím do kostola – veriacim v Boha. Videl som tých, ktorí raz za týždeň navštívia kostol, odbavia si tu svoju „povinnosť“ byť jednu hodinu s Bohom – a potom si idú žiť svoj život. Ja som chcel viac. Nielen Boha zavretého v kostole medzi štyrmi stenami. Pre mňa bol Boh (a je) všade – vidím Ho v prírode, v strome, v kameni, v kuse dreva, v žblnkotajúcom potôčiku, v speve vtákov, v žiarivom Slnku, ... kráča so mnou po mojom boku ... keď sa ma niekto opýtal na moju vieru v Boha, vyjadroval som svoj postoj – že nechcem patriť medzi týchto „kostolných“ ľudí, ktorí tvrdia „verím v Boha“ – vyjadrením „verím, že verím“. A pretože som vo svojom okolí nenachádzal ľudí, ktorí by podobne vnímali Boha – stránil som sa prežívania Boha v spoločenstve veriacich a uzurpoval som si Ho len pre seba – zavrel som Ho vo svojom srdci. Bol som taký – ako vraví Ježiš o Božom Slove: „A ktoré bolo zasiate do tŕnia, to je ten, čo počúva slovo, ale starosti sveta a klam bohatstva udusia to slovo, takže zostáva bez úžitku“ (Mt 13:22). Nakoniec táto moja rozpoltenosť vyústila až do toho, že som sa prehrešil aj proti „svetskému“ zákonu a dostal som sa do väzenia. Padol som na svoje dno ... možno treba padnúť až na úplné dno, aby si sa mohol (od neho) odraziť!

Práve vo väzení som sa stretol s jedným z najdôležitejších ľudí v mojom živote – vtedy som to samozrejme nevedel. Pri našom prvom stretnutí – na ktoré som išiel iba tak vyskúšať niečo nové – som mu povedal – na otázku o mojej viere – (svoje klasické): „verím, že verím“. A potom som zrazu pri našich ďalších stretnutiach – keď sme sa rozprávali o Božom Slove v našom živote, reálnej prítomnosti Boha v našom živote – začal reálne pociťovať prítomnosť Boha v mojom živote, po mojom boku. Zistil som, že nie som sám, kto vníma Boha tak, ako ja. A spätne som si začal vybavovať a uvedomovať situácie, v ktorých sa Boh reálne prejavoval v mojom živote a chcel ma usmerňovať – ale ja som Ho nebol schopný vnímať, rozpoznať Ho alebo som nechcel. Chcel som žiť svoj život, síce s Bohom, ale rozhodovať sa podľa svojej vôle. Nechápal som Božie Slovo. Po týchto stretnutiach – kedy som sa začal rozprávať – modliť sa s Bohom, Ježišom a Duchom Svätým ako s reálnou Osobou a reálne Ho vnímať vo svojom živote, som pochopil “Ja verím ... Verím nielen v Boha, ja verím Bohu. Nielen verím, že Boh existuje, ja to viem, On sa reálne prejavuje v mojom živote. Ja verím Bohu, verím  Jemu“. Reálne som začal – pôsobením Ducha Svätého vo mne – vnímať a pociťovať tento vzťah medzi mnou a Bohom – Ježišom a chcem ho ďalej rozvíjať podľa Božieho Slova: „Nie moja vôľa, ale Tvoja nech sa stane“ (Lk 22:42b). Chcem sa plne odovzdať do Tvojej vôle, Pane, aby sa stala aj mojou vôľou a ísť v Tvojich šľapajach. Ísť tak, ako ma vedieš. Ísť tam, kam ma vedieš.

Uveril som v Pána a  Pánu. Čomu teda verím?,... že Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem, „ a bol pochovaný a v tretí deň bol vzkriesený podľa Písem“ (1K 15:3b – 4). Pán Ježiš Kristus je mojou skalou, oporou, istotou, v ktorej sa nikdy nesklamem. Je mojím priateľom, rozprávam – modlím sa s Ním hocikedy o hocičom, nechávam Ho v tichu ku mne prehovárať. Kráčam s Ním bok po boku mojím životom. Môžem sa na Neho vo všetkom vždy spoľahnúť. Som odovzdaný do Jeho vôle. Všetky veci, ktoré do môjho života (v ľudskom ponímaní aj negatívne) prináša, majú pre mňa zmysel a význam, s cieľom dobra pre mňa, aj keď sa to tak (po ľudsky) nemusí zdať a javiť. Ale v týchto chvíľach sa snažím vždy uvažovať po božom a nie po ľudsky, lebo bez Jeho vôle mi ani vlas na hlave nemôže byť skrivený. Čo sa mi teda môže bez Jeho vôle stať?

Milujem Boha a chcem sa mu, v pokore páčiť, bez starosti o všetko ostatné, vediac, že On sa o mňa bude starať viac, akoby sa to dalo vyjadriť alebo predstaviť. Pán ma vychováva, svojimi skúškami, pre večný život, ktorý pripravil pre mňa v nebesiach vo Svojej prítomnosti. A ja ich prijímam s pokorou, lebo viem, že bez Neho by som ich nezvládol – Boh dopúšťa na nás skúšky len do tej miery, aby nám ukázal aj východ, cestu z nich – a snažím sa naplniť Jeho očakávania. Chcem sa pokoriť pod Jeho mocnou rukou, ochotne prijať trápenia, ktorým ma súcit nebeského Otca podrobuje, aby ma v čase navštívenia mohol povýšiť. Aj keď zhreším a zakúsim pravdu Jeho hrozieb – Jeho otcovské káznenie za hriech – bez toho, že by sa na mňa hneval – vnútorný bič, palicu, švihanie, a strach a úzkosť, rovnako pevne verím v pravdivosť Jeho zasľúbenia – Jeho večnú milosť, ktorá nemôže byť zrušená mojimi hriechmi, za ktoré sa obetoval a zaplatil moje dlhy Kristus: “ ... ktorý bol vydaný pre naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie“ (R 4:25).

Neurobiť nič bez toho, aby som si najskôr nepoložil otázku: “Čo by urobil Ježiš?“. A po zvážení (s pomocou a vo vedení Ducha Svätého a Božieho Slova) toho, čo by asi urobil On, chcem mojím životom nasledovať Ježiša v Jeho šľapajach – v službe Jemu a ľuďom – bez ohľadu na (ľudské) následky: „kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16:24b). Začal som žiť. Nielen existovať (ako doteraz) v závislosti na veciach svetského života, ale žiť s Bohom, v závislosti na Bohu, v ktorej, v ľudskom ponímaní paradoxne nachádzam už tu na Zemi, večnú slobodu ... v spoločenstve a v láske na Bohu a ľuďmi, ktorým Ho zvestujem ... slovami a príkladom – svojím životom ... Pane Ježišu, potrebujem Ťa. Viem, že som hriešny človek. Odpusť mi a očisti ma. Prijímam Ťa ako svojho Spasiteľa a Pána. Viem, že toto všetko musí byť Tvoja vôľa. Ty naozaj musíš vedieť, čo je pre mňa lepšie – oveľa lepšie ako ja. Prevezmi vládu v mojom živote, zmeň ma. Ďakujem Ti za to, že Ti môžem dôverovať. V mene Pána Ježiša Krista. Amen.

                                                                                                 Jaroslav z Bratislavy

Prečítané 1863 krát

Zdieľajte: