Z denníka dvoch týždňov

Východ

Je začiatok mesiaca, pondelok. Prichádzam do prešovskej väznice na trinástu hodinu. Prihlásim sa na bráne väznice, kde ma overia a zaregistrujú. Čakám v čakárni na personál, ktorý ma príde vyzdvihnúť  a odviesť na miesto, kde budú stretnutia s obvinenými. V duchu sa za ten čas modlím za stretnutie, za Slovo, ľudí...Možno po desiatich minútach prichádza príslušník a prevezme ma a odvádza na miesto. Podám mu zoznam ľudí, ale iný kolega mi oznamuje, že si mi žiada jeden nový človek, tak mi ho privedú do miestnosti určenej na stretnutie. Prichádza mladý muž V. evanjelik z Kežmarku a rozpráva mi svoj príbeh, neskôr mi ešte oznamuje, že by chcel prísť aj jeho spolubývajúci, či ho ešte môžem zavolať. Poprosil som personál, našťastie bola dobrá smena, nebol problém. Ten menom R. zo SNV mal tiež už prepojenie na kresťanov, letničných , ktorí pracujú medzi rómami v jeho bydlisku. On sa priznal, že napriek tomu že mohol s nimi byť v kontakte, nešiel tou cestou, akú mu ukazovali a preto sa dostal sem. Rozišli sme sa s tým, že sa ešte stretneme, radi si vzali ponúknutú kresťanskú literatúru . Po nich je privedená ešte skupinka z menného zoznamu, ktorý mám z predošlých stretnutí. Sú to muži s ktorými som sa stretol už viackrát. Porozprávali mi o svojich aktuálnostiach  a povzbudil som ich a usmernil Božím Slovom . Potom sa ešte stretávam s dvoma mladými ženami z ktorých jedna už chodieva pravidelne a druhá bola po prvý krát. Ona spomínala, že na cele mala spolubývajúcu(ktorá bola tiež na jednom z minulých stretnutí) a tá mala na slobode možnosť tiež stretnúť kresťanov v Poprade a spoznať zmysel živej viery, ale až tu si veci usporiadala a začala žiť seriózne podľa Boha. Ona jej svedčila a mladá deva z polovice aj s inonáboženskými koreňmi uverila s nadšením. Dievčatá si čítajú Novú zmluvu a tiež aj mnou prinesenú literatúru.  Blíži sa naplnenie stanoveného času, pätnásta hodina, čas nám vypršal, prichádza po nich príslušník, ako aj po mňa, nie veľmi zdvorilý a odvádza  ma späť na bránu .

Utorok putujem z Prešova do Košíc na Floriánsku na pätnástu hodinu. Po ceste v autobuse sa ešte modlím s očakávaním na Pána. Presviedčam sa pravidelne, že aké je dôležité modlitebné stíšenie, ,,premodlenie“ každej maličkosti. Napr. ústretovosť personálu, otvorené dvere, samotní ľudia... V tejto väznici je momentálne skupinka chlapcov okolo dvadsiatky, ktorí chodievajú pravidelne. Aj tu, prehliadnutý na bráne s odloženými nepovolenými vecami, ako je mobil, kovové predmety a i. postupujem na takzvané vyšetrovačky, kde ma pošlú do jednej z miestností a tu tiež  čakám ľudí podľa mnou pripraveného predloženého zoznamu. Čo sa personálu týka, je to tiež závislé od zmeny, akí sú to ľudia a akú majú náladu, tak sa i chovajú a natoľko sú aj ústretoví. Vďaka Pánovi, teraz to ide hladko. Prichádzajú privedení. Najprv jeden sedemnásť ročný  M.zo SNV, asi z dobrých rodinných pomerov. Už  na minulých stretnutiach bol zaujatý podávaným obsahom. Teraz prišiel osobitne, sám, aby sme sa mohli dôvernejšie pozhovárať o veciach. Hovorí o tom čo prežíva a aké má plány...uvažuje ako sa rozhodne či sám, alebo s Kristom. Po ňom prichádzajú dvaja mládenci, ktorí sú aj spolu na cele a chodievajú pravidelne, radi. J. poznám z väznice v Šaci a teraz je na nejakom jednaní už dlhodobejšie tu. Má dvadsať dva rokov je z Dobšinej. Vyrastal v DD. Po naplnení dospelosti sa dostal do domáceho prostredia. Nemal kresťanské základy. Stihol sa spriateliť s dievčaťom a majú už dcérku. Dostal sa sem za otčima, ktorého napadol, keď vraj bránil mamu. Uveril Pánovi Ježišovi a učí sa ísť za Ním. Prežil už od vtedy zopár zmien Napísal svedectvo. Druhý mládenec E. je ešte dorastenec a skôr počúva čo mu radí J. v tomto prípade je to dobre. Končíme s tým, že sa chlapci tešia, keď sa uvidíme najbližšie, zatiaľ nám do misie spoločne píšu listy. Prišla sedemnásta hodina a lúčime sa.

Streda je dňom, kedy mám nasmerované z Prešova do Šace(pri Košiciach, asi 20 km)na desiatu hodinu. Tiež čakám po prehliadke najprv v čakárni na personál a modlím sa. Prichádza. Už viackrát ma tu sprevádzal ten istý mladý príslušník, ktorý asi len nedávno nastúpil. Spomínal, že chodil na cirkevnú strednú školu, ale že sa hlási k deistom. Inak je ústretový a vcelku nápomocný. Ponúkol som mu našu knihu Viem prečo verím, ale zatiaľ ju nechcel. Tu v Šaci sa stredy stretávam s L., ktorý je tu preložený z Kráľovej do najnižšej I. nápravnovýchovnej skupiny.     L. poznáme už z jeho svedectva viery uvedeného na tejto stránke, dokonca i v časopisoch.  Je to neustáli zápas o stabilitu viery, raz lepší, inokedy slabší. Niekedy tu chýba stálosť a upriamenosť na Pána Ježiša, keď je, tak je spokojnosť a radosť. Blíži sa onedlho výstup. Hovoríme spolu, riešime veci, povzbudzujem ho k plnému nasledovaniu Pána. Prišiel možno aj  trochu rozladený, odchádza potešený v Pánu. Naposledy mi oznamuje postup ,ktorý odzrkadľuje jeho kresťanstvo. Stal sa voľbou ostatných brigadírom, čo znamená že je za väzňov vedúcim svojho oddielu, čo prináša isté zodpovednosti a úlohy. Tohto sa dostáva len dôverihodným a spoľahlivým. Predtýmto si pedagóg overoval telefonicky referencie na neho z predošlej väznice, ktoré boli priaznivé. Čas sa nám naplnil, je obed a lúčime sa do videnia  .

Vo štvrtok  putujem do sabinovskej väznice, ktorá patrí k tým najľahším, I. stupeň stráženia. Je to na pätnástu hodinu, idem zväčša v preplnenom vlaku, ľudia idú domov najmä zo škôl. Na bráne tu sa najčastejšie stretávam s ústretovosťou. Personál ma odvádza z brány po klasickej prehliadke a chvíľke čakania do spoločenskej miestnosti, kde väzni zvyknú mávať aj iné programy, tiež aj návštevy príbuzných. Tu prežívame isté zmeny. Kedysi tu bola celkom častá skupina okolo desať ľudí, najčastejšie Rómov. Myslím, že sme mali vždy dobrý čas, chodievali radi. Od istej chvíle však prerazilo žiaľ to, čo som tušil a ma neteší. Mnohí nemali problém chodievať aj na stretnutia s jehovistami a prinášalo to v poslednom čase rozkol. Musel prísť návrh, že buď jedna skupina, alebo druhá. Vraj podobný prišiel aj z opačnej  strany. Tak tu vzniklo rozdelenie. Od vtedy nás je zatiaľ menej. Chodieva aj jeden dvadsať jeden ročný  A. otec dcérky. Chlapec ktorý sa javil ako človek bažiaci po  poznaní. On tiež sprvu chodil na obe stretnutia, no po určitých bojoch zostal vraj na našich. Mal zápal pre poznanie, veľa čítal a mal záujem aj študovať teologický smer na slobode. Chcel sa učiť biblické jazyky, tak som mu zohnal Hanesovu gréčtinu, do ktorej sa smelo pustil. No teraz je obdobie krízy aj u neho a nadšenie nateraz opadlo, snáď je to dočasné. Na pobožnosti, ktoré sa tu vyhlasujú a môže prísť kto chce, chodieva aj M. zo ŠM, pri ktorom je badať hlbší záujem o Božie veci a číta si pozorne Písmo, vypracováva najnovšie aj náš biblický korešpondenčný kurz. Naposledy, keď sme boli sami, mi viac povedal o sebe a svojej minulosti. Všetko ľutuje. Čas stretnutia sa aj tu končí o sedemnástej a ľudia s už pripravenými lyžicami vo vačkoch na nohaviciach odchádzajú rovno na večeru v tejto budove na poschodí. 

V piatok sa znova dostávam do Šace, tento krát poobede na tretiu do piatej. Okrem iných prichádza P. evanjelik od Lučenca, ktorý tiež práve tu vo väznici sa privinul k Pánovi. Má pred päťdesiatkou, má zistenú rakovinu, čo poznať i na tom, že schudol. Rád si číta Bibliu a spomína na brata farára Janka Čermáka, ktorý sa mu venoval vo väznici v Želiezovciach.   

V sobotu je ešte jedna príležitosť stretnúť  ľudí v Sabinove poobede o tretej tiež do piatej. Keďže v tento deň sú aj návštevy príbuzných na bráne ma žiadajú, aby som mal chvíľu strpenia, že ma budú môcť vpustiť asi s polhodinovým omeškaním, kým sa skončia návštevy. Po tomto čase sa dostávam k skoro k tej  istej zostave ľudí, ako vo štvrtok.   

Nedeľa začína zavčasu. Päť štyridsať ide vlak z Prešova do Ružomberka, kde mám byť na deviatu. Tu sa pridáva aj brat Dušan Havrilla s gitarou. V Ružobmerku (na stanici) nás ešte čakajú bratia Janko Murtin a Jožko Juhas, ktorý sa pridávajú a ideme slúžiť vo štvorici. Vstupujeme do väznice, kde na bráne odovzdávame doklady a čakáme na doporovod. Zväčša máme šťastie na dobrú službu, niekedy aj veriaceho pedagóga. Keď ako slúžiaci sme v plnej zostave, dávame možnosť všetkým ,ktorí by mohli chcieť prísť na našu pobožnosť a dávame to vyhlásiť. V tejto väznici je II.a III. nápravnovýchovná skupina, tak ak sa nám dá, rozdelíme čas na dve skupiny, keďže obe skupiny dovedna ísť nemôžu. Najprv sa stretneme s ,,trojkármi“, kde je jeden účastník M., ktorý je s nami  v kontakte už niekoľko rokov a pred preložením sem bol v Ilave, kde sa stretával s bratmi Ľubomírom Ďuračkom a Jaroslavom Spodniakom. M. dostal vyše dvadsať rokov a snaží sa svoj prípad ešte súdne riešiť, lebo sa mu to zdá veľa, lebo ako vraví, nie je vrah. M. už veľa vie o Božích veciach, má veľa prečítaného, niekedy má však aj ťažšie obdobia. Brat Dušan užitočne poslúži spevom a hrou na gitare, čo ľudí dostatočne stíši k počúvaniu Božieho Slova. Po skončení tejto skupiny čakáme dvojkárov. Medzi nimi pravidelne vídavame J., ktorý si obľúbil našu službu a rád ju využíva už keď bol v Sabinove. Je to chlapisko ako hora a bol zaujatý Pánom, len má ťažkosť, že je kolísavý a málo stály, ale má snahu si čítať Bibliu. Raz na jednom osobitnom stretnutí s ním sme riešili spolu jeho problémy a stav viery. Nakoniec sme sa išli modliť. Najprv ja a potom on. Keď začal, hovoril obšírne a nekonkrétne, zastavil som ho a upravil s radou, aby vyjadril Pánovi Ježišovi svoje rozhodnutie, nie len chcenie zmeny. Viedol som ho v tejto modlitbe, že opakoval za mnou. Bola to pre tú chvíľu modlitba slobody, lebo prežil blízkosť Božiu a hodnotil to ako by mu odpadlo z hrude bremeno. Možno to bola pre neho silná emócia, spomínal ju aj inokedy. Kiež by ho Pán ustálil a upevnil z emotívneho k pevnému. V tejto skupine je aj Dušan Cinkota, na ktorého je veľa ľudí zvedavých, ak je s ním. Chodí pravidelne aj keď má zmenu v kuchyni ak vie že máme prísť, si to zariadi, aby mohol vždy prísť. Rád počúva, keď brat Dušan spieva a hrá na gitare a zdá sa, že by počúval dlhšie ako je možné. Nosí si svoju Bibliu a pozorne počúva zvestované Slovo, je zapojený aj do biblického korešpondenčného kurzu. Na Vianoce pripravil s väzňami ako profesionál predstavenie pre personál i väzňov. Jemu sa osobitnejšie rozhovormi venuje brat Dušan.

Keď rozdávame literatúru, ľudia aj v tejto skupine si ju rýchlo rozoberú. Nové zmluvy-gideonky aj tu rozdávame s ostražitosťou, skôr tým, pri ktorých vidíme, že veci berú vážnejšie a je jasné, že ich stránky neskončia v dyme cigariet. V hodine jedenástej je záver ustanoveného času pre návštevu a po veľa krát srdečnom rozlúčení sa rozchádzame. Strážnici si ich prevezmú a nás daný pedagóg väzme na bránu.

Západ/Stred

Keď je pondelok na západe, tak ak sa nevenujem korešpondencii a inej práci, v poobedňajších hodinách cestujem do Nitry na Cintorínsku(sú tam dve väznice, aj na Chrenovej)tieto sú prevažne pre ženy. Po ceste v autobuse aj tu ešte myslím na službu modlitebne, alebo si čítam to čomu sa chcem venovať. Prichádzam sem na štvrtú poobede.  Po vyzdvihnutí na tunajšej bráne pedagógom, ideme spolu do určenej miestnosti, kde niekedy už buď čakajú ženy, alebo sú onedlho privedené. Tu je pomocou jedna pani učiteľka, evanjelička z Prešova, kde sme sa aj vo väzbe zoznámili a bola sem premiestnená, ona zorganizuje aj niektoré ďalšie ženy, aby prišli. Inak by to bolo asi dosť biedne, lebo záujem takéto niečo zorganizovať zo strany personálu, je niekedy dosť slabý -neprihlásili sa, nikto nepríde. Je predsa dobré, keď sú osobnejšie oslovené, čo ja nemôžem urobiť, lebo nemám taký prístup. Táto pani učiteľka sa aj venuje niektorým spolu odsúdeným a učí ich slovenčinu, alebo iné. Vypracováva aj ona biblický kurz. Keď sa stretneme, teda aj viacerí (poväčšine im aj dopredu napíšem aktuálny termín mojej návštevy a pošlem poštou), tak sedíme a debatíme o tom, čo potrebujú ľudia niekde celkom na začiatku hľadania. Môžu sa aj pýtať. Aj tu je záujem o literatúru a možné je tu využiť aj pre ženy napísanú knihu Vo vitríne, ktorej jedna z autoriek, je aj bývalou žiačkou pani učiteľky. Potešilo ju, keď ju videla na zadnej strane obálky na fotografii. Po našej pobožnosti, ktorú prerušuje čas večery sa lúčime tešiac sa na ďalšie videnie. Tieto stretnutia aj tu hodnotia ako oázu pokoja a zdroj poznania a privedenia k viere Pánovi. Stíham autobus späť do Bratislavy o pol siedmej.

Utorok je zabezpečený vstup do väznice Leopoldov a to od trinástej hodiny. Najprv na väzbe a potom na doživotných trestoch. Po prevzatí na bráne idem s doprovodom na oddiel G, kde sa musím zahlásiť u služby a buď ostávam tu, alebo idem na iný. Tu sa to vyhlasuje hláskou...prišiel brat Ján(pravidlo, väzňom sa nesmie povedať celé naše  meno a z profesionálneho pohľadu to nesmie vyznievať familiárne, čo neuberá na našej priateľskosti na stretnutí) z evanjelickej cirkvi, kto má záujem o stretnutie, nech stlačí signálku..  Potom vidieť na dlhej chodbe ako sa nad vrátami ciel ukazujú červené svetielka, signálky, ktoré usmerňujú , ktoré vráta otvoriť na privedenie obvinených. Personál-referenti  ešte sledujú, kto s kým môže a nemôže byť spolu na stretnutí a tak mi prihlásených privedú buď v skupinkách, alebo jednotlivo. Poväčšine privádzajú ľudí, ktorí sú hľadajúci a preto sú aj tieto stretnutia evanjelizačné. Neraz sú prítomní zaujatí obsahom výkladu základov viery a tiež si radi berú ponúknutú literatúru či NZ. Stretol som sa tu už z rôznymi tipmi prípadov a ľuďmi. Stáva sa, že prídu aj Maďari, ktorí boli zaistení na našom území, alebo sú z južnej oblasti našej krajiny a tým sa tiež snažím poslúžiť v ich reči ako viem. Aj literatúrou. Odtiaľto sa presúvam asi po dvoch hodinách s doprovodom na oddelenie doživotných trestov. Tu sa to tiež môže vyhlásiť, ale časovo sa stíham stretnúť len s niekoľkými a môžu prichádzať do určenej miestnosti len jednotlivo. Stretával som tu už dlhšie jedného psychicky chorého muža, Maďara J., ktorý sa vždy tešil, keď som ho mohol a stihol navštíviť, dokonca sa mi stalo, čo sa mi veľmi páčilo, že jeden príslušník ma vyslovene žiadal v jeho prospech, aby som ho neobišiel, lebo ho vraj tieto návštevy upokojujú. Bol preradený do Ilavy. Stretávam tu jedného mladého muža  zo susednej obce, kde bývam, ktorého som poznal z videnia. Keď som si ho raz pri jednej návšteve všimol prechádzať z vychádzky po chodbe na jeho celu, zistil som si jeho meno a vyžiadal som si ho. Prišiel. Po čase z toho vzniklo kamarátstvo a je vždy rád, keď sa môžeme vidieť. ,,Oslávil“ tu nedávno tridsiatku. Dobre mu padne, keď sa môže vyrozprávať, čo platí aj pri mnohých iných a vidí, že jeho slová nejdú len kdesi do vzduchu. Vzal si nejakú literatúru, ale ešte to k rozhodnutiu má nejakú cestu. Obdivuhodné pri ňom je, že s veľkou pracovitosťou a nádejou ešte pracuje na svojom prípade a nevzdáva sa. Využíva čas a študuje veci, ktoré mu majú pomôcť rozumieť právu a pod., je v tom dobrý. Iný ,,starý“ tunajší harcovník  je L., ktorého už tiež poznám niekoľko rokov. Spoznal som ho ešte vtedy, keď mi rozprával o svojom malom synovi a trochu väčšej  dcére, dnes sú už obaja v horizonte dorastencov, či už aj za ním. Z tohto ťažkého prostredia odchádzam okolo pol piatej a fičím na vlak, aby som ho stihol.

Streda je dňom pre bratislavskú väzbu na Chorvátskej, kde najčastejšie začínam o deviatej ráno, tu ale môžem chodievať aj iné dni. Tu chodím od r.2007. Momentálne podmienky sú tu súčasným vedením dosť sťažené a zbyrokratizované. Ľudia musia na každé jednotlivé stretnutie so mnou vypisovať zvláštnu žiadanku a tá musí byť potvrdená riaditeľom väznice, odobrená vedúcim oddelenia vyšetrovačiek...,kým sa človek dostane k našej duchovnej službe, je to štrapácia. Ešte sa musím spoliehať aj na to, či personál na túto možnosť duchovnej služby vôbec nejako upozorní a ľudia sa dozvedia o tom, že sa vôbec môžu prihlásiť na stretnutie. No nakoniec, keď sa ľudia dozvedia vyplnia žiadanku a dostanú na stretnutie, potom už je dobre a máme poväčšine dobrý čas pri hľadaní a nachádzaní toho čo Pán Ježiš ponúka. V poslednej dobe mám možnosť sa tu stretávať s  šesťdesiat päť ročnou   pani E. To je človek, ktorý uveril v jednom kresťanskom spoločenstve až nedávno, celý život žila bez Boha na svete. Minulý rok jej poštou došlo, že si musí ísť ,,odsedieť“ na rok jeden starý nevyriešený prípad. Teda nastúpila tu už ako veriaca. Nebúrila sa, aj keď ju to netešilo. Po nejakom čase si tu uvedomila, že ona tým čo už má a pozná môže slúžiť ženám spoluväzeňkyniam. Získala rešpekt, vedela ako na ne a niektoré už doviedla, resp. poslala na rozhovor, tie tiež odchádzali povzbudené ísť za Pánom. Aj sama keď prichádza a môže sa tiež vyrozprávať, ale i počúvať Bože Slovo je potešená a povzbudená, posilnená.   

Štvrtok  je daný priestor navštíviť dve väznice a to jeden štvrtok Hrnčiarovce n.  Parnou  a druhý najnovšie aj Nitru-Chrenovú, ženskú väznicu.

Hrnčiarovce sú jednotka, teda jedna z tých, ako tu už bolo spomenuté, ktoré sú s najnižším stupňom stráženia, čo vidno aj na trocha väčšej ,,slobode“ tu uväznených ľudí. Veľké plus je veľmi dobrá spolupráca s človekom, ktorý tu má na starosti duchovnú stránku, miestny greckokatolícky farár. Vďaka jeho ústretovosti, tu už aj cez nás mohlo byť zorganizovaných viacero duchovných programov a môžeme mávať aj naše pravidelné pobožnosti. Niekoľko krát sme tu už mali semináre, kde som mal možnosť pozvať nejakých zaujímavých rečníkov , s užitočnou témou, seminárom. Zväčša na takúto akciu bolo privedených aj sto ľudí. Takéto väčšie stretnutia sú v telocvični. Mali sme tu ako hostí bratov Scotta Boesera, kresťanského psychológa z USA, v tom čase žijúceho na Slovensku, Tacyho Lesana ďalšieho amerického misionára žijúceho viac ako pätnásť rokov u nás s peknou slovenčinou, službu mládežníckej skupiny z Legionárskej a i. Pri posledných som vyskúšal pokus, pri ktorom som, ale viac menej tušil výsledok, že v speváckej skupine boli dve dievčatá, čo sa neukázalo ako dobré, lebo sa to pri niektorých neukázalo ako predmet zameraný celkom inde. Aj v korešpondencii sa to potvrdilo, kde si podaktorí žiadali na ne kontakt. Ale snáď ostatným ten program poslúžil. Naposledy tu bol misionár  Kornelius Novák autor niekoľkých knižiek, nemec žijúci vo Švédsku, človek s blízkym príbehom ako tu sa nachádzajúci ľudia. Mimo toho, mávame aj pobožnosti na ktoré chodieva do desať ľudí, zväčša ľudí, ktorí sa celkom seriózne stavajú k ponúknutému obsahu stretnutia. Nedávno sa otvorila možnosť chodievať aj k ženám do druhej ženskej väznice v Nitre, kde chodievam raz mesačne, tu ešte badať ,,rozbiehajúci sa vlak“.

Piatok na tejto strane Slovenska patrí už viac ako dva roky väznici Banská Bystrica, časť Kráľová. Je to väznica pre ,,dvojkárov a trojkárov“. Tu to začalo s už spomenutým  L., ktorý je teraz už v Šaci a pekne to pokračuje ďalej. Je tu jedna s najserióznejších skupín, kde sa mnohí úprimne vinú k Pánovi  a vidno zmeny v životoch. Tu sa dá dobre uvedomiť to, že ak chodiaci ľudia sami dajú stretávaniam vážnu váhu, tak to potom slúži aj novým a potom je tu sloboda od riešenia iných vecí, ako je oblasť viery a života. Veľmi pekným svedectvom je M. ktorému svedčil L. a ich už uverejnené svedectvá ste si už mohli prečítať. Je tu záujem o dobrý duchovný pokrm, radi a rýchlo si rozoberú prinesenú literatúru. Na pochvalu je tu prístup pani pedagogičky, ktorá má na starosti aj duchovné aktivity. S podobnou ústretovosťou zo strany zamestnancov sa dá stretnúť nie tak často, dobre sa s ňou spolupracuje a má pochopenie pre takýto spôsob práce s väzňami (aj keď asi nie je veriaca). Do tejto skupiny ľudí, kde chodí najčastejšie okolo desať ľudí a naplnia pridelenú celkom vyhovujúcu miestnosť sa snažím tiež priebežne pozývať rôznych rečníkov, na čo sa vždy ľudia tešia a berú to ako čas na rozšírenie poznania. Pre spomenutú pani pedagogičku nie je záťažou aj táto častejšia  administratíva pri vybavovaní vstupov pre hostí. Je to cenné. Boli tu poslúžiť s témami a svedectvami napr. bystrickí teológovia, niekdajší riaditeľ DM br. Jožko Kováč a mnohí ďalší. Vďaka Pánovi.  

V sobotu už dlhé roky chodievame do Leopoldova na čas od deviatej do jedenástej. V tejto sobotňajšej službe je už dlho zapojený aj brat Jaroslav Spodniak. Stretávame vtedy s II a III. st. stráženia s každou skupinou osve, jednu sobotu s jednými inú s druhými. V oboch skupinách chodievajú najčastejšie stáli návštevníci. Badáme tu isté ťažkosti s vyhlasovaním a privádzaním ľudí, lebo na veľkosť väznice je počet účastníkov dosť nízky, často len okolo päť ľudí. Neraz nám prítomní povedia, že nepočuli vyhlásenie, alebo iný dôvod prečo niektorí nevedia prísť.

Rovnako v sobotu raz mesačne navštevujeme aj Ilavu. Situácia je podobná ako soboty v Leopoldove. Tu s pravidelnosťou slúžia bratia Ľubomír Ďuračka st., jeden z prvých slúžiacich vo väzniciach a súčasný trenčiansky kaplán Dušan Vaňko, ktorý sa zaúčal tejto službe už v bratislavskej väzbe. Navštevujú okrem dvojkárov, trojkárov aj niektorých doživotných. Za doživotnými chodievam niekedy aj ja vo štvrtky. 

To je väzenská služba za posledný rok. Všetko toto je škola pre nás i pre tých ktorým slúžime, ako využívať čas efektívne, byť flexibilný, tvorivý, jasný.... ako žiť v praxi s Kristom.

Prečítané 1084 krát

Zdieľajte: