„Ale Mária zachovala si toto všetko a premýšľala o tom v srdci.“ Lk 2:19

Aj tieto slová si máme všimnúť a naučiť sa z nich, ako máme správne počúvať Božie slovo... Mária sa usilovne zaoberala týmito slovami tak ako tí, ktorí dôsledne zachovávajú Božie slovo, hľadajú ho a venujú sa mu: Čím dlhšie to robia, tým ho viac chápu, nachádzajú v ňom stále väčšiu útechu a stávajú sa čoraz istejšími a istejšími vo svojej viere. Ale svetským dušiam ide Slovo jedným uchom dnu a druhým von bez ohľadu na to, koľko im ho kážete; akoby ste udierali na vodu. Mária to tak nerobí. Záleží jej na Slove. Preto si ho uchováva v pamäti, zapisuje do srdca a rozjíma o ňom, teda venuje sa mu, premýšľa v sebe: „Je to zvláštna správa, že budem matkou dieťaťa, o ktorom zvestujú anjeli, že je Spasiteľom sveta, nazývajú ho Kristom a Pánom.“ Takýmito myšlienkami sa slová ponorili hlboko do jej srdca, takže si ich musela uchovať. Aj keby bol celý svet proti, nikto by jej ich nedokázal vziať, ani presvedčiť ju o inom; zostala by pevná v presvedčení, že jej syn bol Božím Synom a Spasiteľom celého sveta. Máme nasledovať príklad drahej matky Pána (veď preto ho máme zapísaný) a usilovne si vštepovať Slovo do srdca, až sa nám dostane do krvi. Vo Veľpiesni 8:6 Boh hovorí: „Polož si ma na svoje srdce ako pečať, ako pečať na svoje rameno.“ Nepraje si, aby sme Jeho slovo mali len na jazyku ako penu na vode alebo slinu v ústach, ktorú vypľujeme, ale želá si, aby bolo vryté do nášho srdca, aby na ňom zostal odtlačok, ktorý nemôže nikto zmyť, ako keby s ním narástlo, nikto ho nemôže zoškriabať. Panna Mária mala srdce, v ktorom zostali vryté slová anjelov. Preto všetci, ktorí takto uchopia Slovo, majú rýdzi charakter Krista, pravú pečať. Nedovolia, aby im niekto vzal Slovo, aj keby sa objavili sektárske bludy, alebo ich napadol sám diabol. Pridŕžajú sa pevne toho, čo počuli a čomu uverili. Ale ostatní, aj keď počujú Slovo a žasnú nad ním, dlho v nich nezostáva a čoskoro naň zabudnú. Tu musíme poznamenať: Ak sa má Božie slovo zakoreniť aj v našich srdciach, musíme sa ním usilovnejšie zapodievať. Vidíme to na mladých ľuďoch: musíme neustále opakovať a mnohokrát vštepovať, kým sami pochopia, hoci nám sa zdá, že také úžasné veci sa chápu ľahko a bez námahy. Veľmi sa mýlime. Väčšina ľudí sa hneď, ako skončí kázeň a bohoslužby, stará o iné veci, len hŕstka premýšľa o tom, čo počuli a čo sa naučili z kázne. Nie je správne, že tak veľa myslíme na to, čo je najmenej dôležité. Máme hľadať najprv kráľovstvo Božie – teda starať sa oň najviac zo všetkého, ale robíme opak, viac sa zaujímame o obchodné záležitosti, jedlo a zábavu ako o Božie slovo. Inak by sme premýšľali o Božom slove aspoň tak často a tak usilovne a zaoberali sa ním tak vážne ako inými našimi záležitosťami. Ale tak to nie je. A potom neprekvapuje, že Slovo má len plytké korene, takže naň zabudneme hneď, ako príde problém. No tak by to medzi kresťanmi nemalo byť. Božie slovo je ich najväčším pokladom; preto je aj v ich srdciach. A aj keď sa musia zaoberať svetskými záležitosťami, srdce majú vždy pri tom, čo si najviac cenia.

St. Louis ed., 13.1:80 – 82.

Luther


Prečítané 376 krát

Zdieľajte: