„Keď Ježiš vystúpil, uzrel veľký zástup, i zľutoval sa nad ním, lebo boli ako ovce, ktoré nemajú pastiera. A začal ich učiť mnohému.“ Mk 6,34

Niekedy mám pocit, že kresťania vnímajú neveriacich ako nepriateľov. Kazatelia zúrivo recitujú o niektorých hriechoch, ktorých sa ľudia dopúšťajú. No nezabudnime na jednu vec: za každým hriechom je prázdny, hľadajúci a stratený človek milovaný Bohom.

Nie sme povolaní, aby sme ľudí zatracovali. Sme povolaní byť skrze evanjelium vôňou Kristovou pre neveriacich. Potrebujeme súcit. Ježiš ním prekypoval. Bol pohnutý potrebami druhých.

Keď videl Máriu a Martu plakať nad smrťou ich brata Lazara „zachvel sa v duchu a vzrušený“ (Jn 11,33). Význam tejto state je v tom, že  prežíval fyzickú, emocionálnu a duchovnú úzkosť. Ježiš je jediný, kto môže oprávnene povedať: „Viem, ako ťa to bolí.“ Keď videl Máriu s Martou nariekať, ich srdce bolo Jeho srdce. Cítil tú istú bolesť a úzkosť, čo ony. A zaplakal. Taký je náš Záchranca.

Ježiš vedel, že ten istý zástup, čo v Jeruzaleme volal: „Hosana Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach!“ (Mt 21,9) bude čoskoro volať: „Ukrižuj ho!“

Napriek tomu mal súcit a nariekal: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli posielaní k tebe! Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako si sliepka zhromažďuje kuriatka pod krídla, a nechceli ste.“ (Mt 23,37)

Pavol napísal Filipským: „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus“ (2,5). Našou úlohou je napodobňovať Krista v súcite.

Ak chceme byť čo najviac použití Bohom, toto musí byť prvá vec v našich mysliach – nie povinnosť, nie vina, ale Bohom dané bremeno za ľudí.

https://www.harvest.org

Laurie


Prečítané 387 krát

Zdieľajte: