Pravý kresťanský pôst - 15. november

„A keď sa postíte, nebuďte jako tí pokrytci zamračení, lebo znetvarujú svoju tvár, aby bolo viditeľné ľuďom, že sa postia. Ameň vám hovorím, že už majú svoju odplatu. Ale ty, keď sa postíš, pomaž svoju hlavu a svoju tvár umy, aby nebolo viditeľné ľuďom, že sa postíš, ale tvojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí ti zjavne.“ Mt 6:16-18 (preklad prof. Roháček)

Tak ako pokarhal ich dávanie almužny a modlitby, tak karhá aj ich pôst. Lebo to sú skutočne tri dobré skutky, ktoré zahŕňajú všetky ostatné dobré skutky: prvý, dávanie almužien, zahŕňa všetky skutky smerom k blížnemu. Druhý, modlitba, je vziať všetky možné potreby – spoločné, aj svoje vlastné – a predložiť ich Bohu. Tretí, pôst, je o premáhaní tela... Kristus týmito slovami nechce odmietnuť pôst ako taký, ani dovoliť, aby sa ním pohŕdalo, práve tak ako neodmieta dávanie almužien a modlitbu. Skôr potvrdzuje dávanie a modlitbu a učí, ako ich správne konať. Tak chce napraviť aj pôst, aby sa robil správne a so správnym postojom, ako sa má dobrý skutok konať... Sú dva druhy pôstu, ktoré sú dobré a hodné chvály. Jeden by sme mohli nazvať svetský alebo občiansky pôst nariadený úradmi, ako všetky ostatné rozkazy či nariadenia vlády nie je vyžadovaný ako dobrý skutok a služba Bohu. Lebo ja by som rád videl, a som pripravený poradiť a pomôcť k tomu, aby vládca alebo knieža vyhlásil zákonom jeden alebo dva dni v týždni, kedy sa nemá jesť alebo predávať mäso... Tiež by som rád videl, že nariadia ľudu, aby sa večer zdržiavali jedla a pitia, raz do týždňa alebo ako uznajú za dobré... Ale toto by mala byť občianska poslušnosť, podriadenosť vláde. Okrem takéhoto pôstu by mal byť spoločný duchovný pôst, ktorý by sme my kresťania mali zachovávať. A bolo by dobré, ak by sme dodržiavali takýto pôst niekoľko dní pred Veľkou Nocou, Letnicami a Vianocami... No nemali by sme z toho spraviť službu Bohu, nie preto, aby sme si tým niečo zaslúžili, alebo si uzmierili Boha, ale ako kresťanský výchovný prostriedok a zvyk pre mládež a jednoduchých ľudí, aby sa naučili zachovávať a rozlišovať obdobia cirkevného roka... Lebo tak to musí byť, že sa niekoľko významných sviatkov ľudu zdôrazní ako dni pôstu a hodovania, aby sa kázali a pripomínali hlavné udalosti Kristovho života a Jeho činy... Ale ani toto ešte nie je skutočný kresťanský pôst, ktorý má Kristus na mysli. Tým je zápas jednotlivca. Prebieha takto: Ak sa chceš naozaj kresťanským spôsobom postiť, nestačí, že vynecháš večeru. To je to najmenej dôležité. Naopak, pravý kresťanský pôst spočíva v tom, že ovládaš svoje telo a udržiavaš ho v miernosti. To sa nevzťahuje len na jedenie, pitie a spánok, ale aj na tvoj voľný čas, rôzne druhy zábavy a všetko, čo môže byť pre telo prospešné, čím sa o telo staráme a čím ho udržiavame. Pôst znamená odoprieť toto všetko telu len preto, aby sme telo ovládli a aby sa nám podriadilo, keďže písmo predpisuje dodržiavanie pôstu (3M 16:29) a nazýva ho trápením tela, aby si nenavyklo na zábavky a pôžitok... Každý kresťan sa musí pozrieť na seba: Keďže nie sme všetci rovnakí, nemôžeme zaviesť presné pravidlá, ale každý musí konať tak, ako vníma, že potrebuje ukázniť svoje telo. Lebo pravý pôst je namierený len voči túžbam a žiadostiam tela, nie proti jeho prirodzenosti... Musí sa diať vždy, keď je potrebné skrotiť telo a privyknúť ho, aby znieslo nepriazeň a dokázalo vydržať nedostatok, ak by muselo... Toto je aj cieľom známeho pravidla pre všetkých, ktoré má dodržiavať každý kresťan: Ži mierne, triezvo a disciplinovane, nielen jeden deň v roku, ale deň čo deň a po celý čas. Písmo to nazýva triezvy život (1Tes 5:6,8).

St. Louis ed., 7:518-527.

Pozri na svoje potreby a na Jeho slovo a modli sa! - 8. november

„A keď sa modlíš, nebudeš ako tí pokrytci, lebo oni sa radi stojaci modlia v synagógach a na uhloch ulíc, aby ich ľudia videli. Ameň vám hovorím, že tam majú svoju odplatu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky a zavrúc svoje dvere modli sa svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí ti zjavne.“  

Mt 6:5-6 (preklad prof. Roháček)

Spolu s dávaním almužien alebo konaním dobra je úlohou kresťana aj modlitba. Núdza tohto života vyžaduje, aby sme robili blížnemu dobre a starali sa o jeho potreby. Lebo preto žijeme na zemi s inými ľuďmi, aby sme slúžili a pomáhali ostatným. Rovnako tak, keďže sa denne ocitáme v rôznych nebezpečenstvách a úzkostiach, ktorým nevieme zabrániť, ani ich zmeniť, musíme stále volať k Bohu a hľadať pomoc pre seba aj iných. Ale presne tak, ako je opravdivé dávanie almužien v tomto svete zriedkavé... tak isto aj modlitba je vzácna činnosť, ktorú nekoná nik iný len kresťania, hoci ako tu poukazuje Kristus, vo svete a najmä medzi židmi bola bežná v synagógach i na všetkých rohoch ulíc; a vieme, že mnoho modlitieb prebieha v kostoloch, náboženských organizáciách, kláštoroch atď., kde sa ľudia týrajú vzdychaním a stonaním so spevom a úryvkami z Biblie. Teda svet je všade plný modlitieb. Modlenie nechýba, ale všetky tieto modlitby dokopy nie sú hodné ani haliera... No všetko visí na tom, či je modlitba úprimná a nie pokrytecká, ako doteraz boli ich aj naše modlitby. Preto tu Kristus začína učeníkov učiť, ako sa správne modliť a ukazuje, ako sa to má diať – totiž, že by sa nemali modliť verejne na uliciach, ale v skrytosti sami doma v svojej izbe. To znamená, že by mali predovšetkým odložiť falošný úmysel modliť sa kvôli dobrému menu, pocte alebo niečomu podobnému. To neznamená, že modliť sa na ulici alebo verejne je zakázané, veď kresťan nie je pripútaný na nejaké miesto a môže sa modliť všade – na ulici, na poli alebo v kostole – pokiaľ sa to nedeje kvôli ľuďom, teda sa tým nesleduje prospech či úcta... Je výborné, ak sa niekto chce modliť v súkromí, kde môže vyliať svoju modlitbu pred Bohom bez zábran slobodne a vyjadriť sa aj takými slovami a gestami, ktoré nemôže používať v prítomnosti iných. A hoci modliť sa môžeme v srdci bez slov a gest... mali by sme sa modliť aj nahlas, aj keď sme sami – napr. vyslovením požehnania alebo modlitby Pánovej, kréda alebo žalmov ráno, večer, pred jedlom a kedykoľvek máme čas –, aj keď sme sa s inými zhromaždili počúvať Božie slovo, ďakovať Mu a prosiť Ho o naše spoločné potreby, čo sa má a musí diať verejne... To druhé je vzácna modlitba a silná obrana pred diablom a jeho útokmi, pretože sa v nej v jednote zhromažďuje celé Kristovo kráľovstvo... Všetko, čo teraz existuje a pretrváva v duchovnej aj svetskej správe, chráni modlitba... Ale ak sa cítiš príliš biedny – keďže telo a krv musia vždy odporovať viere –, ako by si nebol dosť hodný alebo pripravený, alebo oduševnený, aby si sa modlil, alebo ak pochybuješ, že by ťa Boh mohol počuť, lebo si hriešnik, primkni sa k Božiemu slovu a povedz: „Hoci som hriešnik a nehodný, mám Boží príkaz, ktorý mi káže modliť sa, a Jeho sľub, že ma v svojej milosti chce vypočuť, nie preto, že by som bol toho hodný, ale pre Pána Krista.“ Takto sa môžeš zbaviť skľučujúcich myšlienok a pochybností a s radosťou pokľaknúť a prosiť. Namiesto toho, aby si uvažoval o tom, či si hodný, alebo nehodný, pozri na svoje potreby a na Jeho slovo, na ktoré sa ti kázal spoľahnúť.

St. Louis ed., 7:499-503.

Prečo kresťan koná dobré skutky? - 3. november

„Keď tedy dávaš almužnu, netrúb pred sebou, ako tí pokrytci robia v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia chválili. Ameň vám hovorím, že tam majú svoju odplatu. Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí tvoja pravica, aby bola tvoja almužna v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, on ti odplatí zjavne.“ Mt 6:2-4 (preklad prof. Roháček)  

Niekto by si mohol pomyslieť: Čo vyplýva z Jeho slov, že almužna má byť v skrytosti? Je snáď zlé oznámiť almužny tým, ktorí ich majú dostať? Nie. Musíš sa pozrieť na to, čo chce povedať Kristus. On hľadí na postoj tvojho srdca. Teda dávať či darovať preto, aby si dosiahol uznanie či pochvalu, nemá pred Bohom žiadnu hodnotu, aj keby to pomohlo mnohým chudobným. Ale dávať almužnu v skrytosti, keď sa neprejavuje túžba srdca získať si úctu alebo urobiť si meno, ale dáva dobrovoľne a nedbá, že almužna nevyzerá veľkolepo a ľudia ju nepochvália, dokonca ani to, ak by ňou opovrhli a špinili ju. Toto znamená dávať v skrytosti, aj keby sa to dialo verejne pred celým svetom. Lebo almužnu zakrýva jednoduchosť srdca, ktoré nežiada slávu, ani sa ňou nezaoberá a necháva na Boha, či sa stretne s vďačnosťou alebo nevďakom, dobrým alebo zlým. Lebo takto ten, kto dáva, nevidí, hoci iní to vidia. Takto musím konať ja i ďalší v našom kazateľskom úrade: nesmieme sa zaoberať tým, či sa ľuďom zapáčime a či nie, lebo, popravde, musíme očakávať pohŕdanie, nevďačnosť, prenasledovanie a všetky možné pohromy. Lebo to musí očakávať každý dobrý skutok. Týmto sa preskúša a preverí, či obstojí, a preukáže sa, že je úprimný na rozdiel od tých ostatných okázalých skutkov pokrytcov. Skrátka, ak chceš byť kresťanom, musíš byť tým, kto nerobí žiadny dobrý skutok kvôli ľuďom, ale len pre to, aby slúžil Bohu svojím úradom, postavením, peniazmi, majetkom a všetkým ostatným, čo má, vie a robí, a uctil Boha tým, čo vie urobiť, hoci sa mu za to tu na zemi nedostane žiadnej vďačnosti. Veď to ani nie je možné, aby bol hoci aj ten najmenší zo skutkov dobrého človeka odmenený tu na zemi, aj keby dostal zlatú korunu a celé kráľovstvo. Preto by sme nemali čakať od sveta viac než jedlo a pitie a nečakať od neho žiadnu odmenu, lebo svet nie je hodný odplatiť či odmeniť niekoho za dobrý skutok, či dokonca spoznať a uctiť toho, kto je pravý kresťan. Aj keby ho spoznal, nie je dosť dobrý, aby mu poďakoval. Keďže teda dobrý skutok nezačína kvôli svetu, ani nekončí kvôli svetu, ale je odovzdaný Bohu, ktorý ho bohato odmení, nie v skrytosti, ale verejne pred celým svetom a všetkými anjelmi. Ale tam, kde chýba takéto zmýšľanie a zámer, sa ani nemôže vykonať žiadny skutočne dobrý skutok. Naopak, ľudia sa stávajú netrpezlivými, sami si spôsobujú nepokoj a nechávajú sa premôcť hanebnou svetskou nevďačnosťou, takže každý dobrý skutok skazia a zmaria. A potom vychádza najavo, že nekonali dobré skutky kvôli Bohu, ale kvôli ľuďom. Ak by som to ja sám nevedel, už by som sa dávno rozlúčil so svetom a nechal ho ísť do pekla namiesto toho, aby som mu povedal čo len slovíčko. Ale toto nie je o svete, ale o našom milom Otcovi v nebi: Chceme kázať a konať dobro, aby sme Ho milovali, chválili a uctievali, keďže celý svet je Jeho nepriateľom, pohŕda Ním, hanebne sa Mu rúha a robí všetko možné proti Nemu, aby Ho sklamal. Ale my čerpáme útechu z toho, že On bude stále živý, aj potom ako sa svet pominie. A keďže povedal a sľúbil, že nás odmení a odplatí nám, On nás neoklame.

St. Louis ed., 7:497-498.

Čo naozaj potrebuješ vedieť? - 13. november

„Keď sa rozodnilo, zhluklo sa niekoľko Židov a zaprisahali sa s kliatbou, že nebudú ani jesť, ani piť, dokiaľ Pavla nezabijú.“ (Sk 23:12)

Keby si mohol poznať celú svoju budúcnosť, chcel by si ju poznať? Keby si mal možnosť vedieť o všetkých zlých veciach, ktoré o tebe iní povedali, alebo o ich plánoch, ktorými ti chceli uškodiť, chcel by si o tom vedieť? Ja osobne nie, myslím, že by som bol veľmi sklamaný.

V Skutkoch, kapitole 23 čítame, že keď bol Pavol v rímskom väzení, „postavil sa Pán vedľa neho a riekol mu: Buď zmužilý, Pavel; lebo ako si svedčil o mne v Jeruzaleme, tak musíš svedčiť aj v Ríme“ (verš 11). Pán navštívil Pavla, pretože vedel, že potrebuje mimoriadny Boží dotyk.

Pavol nevedel o tom, že niekde vonku je 40 mužov, ktorí sa zaprisahali, že nebudú jesť ani piť, kým ho nezabijú. Nevedel o tom, pretože to nepotreboval vedieť.

V živote s Bohom to niekedy funguje podobne ako v armáde. Veliteľ svojim podriadeným hovorí len informácie, ktoré potrebujú vedieť, a v čase, kedy ich potrebujú vedieť.

Niekedy prichádzame k Bohu a vravíme: „Čo sa to v mojom živote deje?“

A Boh nám odpovedá: „To teraz nemusíš vedieť, ale v správnom čase ti všetko potrebné zjavím.“

Biblia hovorí: „A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady (Božej), všetky veci slúžia na dobro.“ (Rim 8:28)

Nie vždy rozumieme tomu, ako nám veci slúžia na dobro, ale vieme, že Boh nám v správnom čase zjaví všetko, čo potrebujeme vedieť. Dovtedy Mu jednoducho musíme dôverovať.

https://www.harvest.org

Vždy tu - 9. november

Veď On sám povedal: Neopustím ťa, ani nezanechám;“ (Žid 13:5)

Pamätám si jeden z prvých okamihov, keď som bol nový vo viere a necítil som Božiu prítomnosť. Jedno ráno som vstal a jednoducho nemal ten skvelý pocit ako dovtedy. Tým, že som bol vo viere nováčik a že som Bibliu dobre nepoznal, pomyslel som si: „Myslím, že minulú noc ma Boh nechal. Čo sa stalo?“

Keď som o tom rozprával svojmu kamarátovi, ktorý bol tiež kresťan, povedal mi na to: „Prechádzaš skúškou.“

„Čo? Som na skúške?

„Nie, prechádzaš skúškou.“

„Čo je skúška?“

Kamarát mi to vysvetlil tak, že v živote sú obdobia, keď necítime Božiu prítomnosť, no Boh je stále pri nás. Po čase som si uvedomil, že Boh dovolí, aby sme prechádzali skúškami.

Napríklad, zajtra sa môžeš ísť prejsť a bude zamračené. Tak si povieš: „Včera tu slnko bolo. Dnes však slnko nevidím. Necítim jeho teplo. Tuším, že slnko muselo minulú noc odísť niekam preč.“

Nie, slnko neodišlo. Bolo len zastrené mrakmi. A ak tomu neveríš, tak potom skús ísť na pláž bez opaľovacieho krému. Keď sa vrátiš domov ako dozretá paradajka, uvedomíš si, že tam slnko bolo.

Rovnako robia niektorí ľudia nesprávne závery.  Keď necítia Boha, je preč. Zmizol. On je však tam, aj keď ho necítiš. V Liste Židom nám Biblia vraví: „Veď On sám povedal: Neopustím ťa, ani nezanechám“ (Žid 13:5).

Práve počas týchto období musíme kráčať s vierou, nie s pocitmi, pretože Boh vo svojom Slove zasľúbil, že bude s nami. Presne takto vieme, že tu je.

https://www.harvest.org

Cez údolie - 6. november

„Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“ (Ž 23:4)

Už si niekedy vo svojom živote prechádzal duchovnou púšťou? Možno to bol čas, keď ťa zrazu prepadli neočakávané okolnosti. Je možné, že to bol čas, keď sa ti dokonca zdalo, akoby ťa opustil sám Boh.

V Žalme 23 Dávid hovorí o tom, ako je Boh s nami aj vtedy, keď v našich životoch prechádzame temnými údoliami. „Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“ (v. 4)

Dávidovi neboli nešťastia a ťažkosti neznáme. Bol to muž, ktorý vedel, čo znamená utrpenie. Vedel, čo znamenalo čeliť ťažkostiam. Paranoidný kráľ Saul naňho poľoval ako na divé zviera. Bolo to dokonca po tom, čo ho prorok Samuel pomazal za ďalšieho kráľa Izraela.

Keď nám Dávid prináša tieto a iné žalmy, ktoré napísal pod vedením Ducha Svätého, otvorene píše o svojich vlastných nedostatkoch, slabostiach a otázkach, ktorým v živote čelil. 23. žalm pochádza zo školy ťažkých úderov, od muža, ktorý vedel, aké to je potrebovať Božiu pomoc.

Môžeme však povedať: „Údolie? Nemám rád údolia, Pane. Dávam prednosť vrcholom hôr, jasné? Páči sa mi, keď slnko svieti a vtáčiky štebotajú. Páčia sa mi dobré časy. Nemám rád spory. Nechcem ťažkosti.“

Pán však hovorí: „Vidíš v diaľke ten vrchol hory? Cesta k nemu vedie cez údolie. Teraz so mnou prejdeš údolím.“

Všetci v živote prechádzame cez údolia, cez ťažké časy. Akékoľvek údolie to je, pamätaj si jedno: Nie si sám. To je veľké Božie zasľúbenie veriacemu.

https://www.harvest.org