Zmluva s očami - 22. september

„Zachovávaj sa čistý.“ 1Tim 5:22

Niekto povedal: „Prvému pohľadu nemôžeš zabrániť, ale ten druhý je hriech.“ Ježiš poukázal na to, že sa dá nemravne pozerať. Biblia zaraďuje „žiadosť očí“ medzi ďalšie väčšie hriechy. Počúvaj: „Lebo čokoľvek je vo svete, žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta.“ Peter hovoril o „očiach plných cudzoložstva“. Nečudo, že Jób povedal: „Uzavrel som zmluvu so svojimi očami; ako by som mohol teda pozrieť na pannu?“ Tvoje oči vidia len to, čo im dovolí vidieť tvoja duša.

Modlitba dňa

Nech moje oči hľadia na Teba, Pane Ježišu, lebo potrebujem, aby moje srdce i myseľ naplnila Tvoja čistota a láska.

Billy Graham Evangelistic Association

Sadenie a dávanie vzrastu sú dve odlišné veci - 15. september

J 20:22-23

„A keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: „Prijmite Ducha Svätého. Tým, ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené, tým, ktorým zadržíte, budú zadržané.“

Musíme mať správne pochopenie týchto Kristových slov. Tu nie je zavedená moc jedného rozprávajúceho, ale moc tých, ktorí veria. Takže moc toho, kto hovorí, a moc toho, kto verí, sú tak vzdialené ako nebo a zem. Boh nám dal slovo a silu rozprávať. Z toho však nevyplýva, že sa to podľa toho musí diať. Kristus tiež kázal a učil Slovo, a nie všetci, ktorí ho počuli, Mu aj uverili; a tam, kde uverili, to nebolo kvôli spôsobu, akým rozprával slovo, hoci to bolo Božie Slovo. Preto tu chce Kristus poznamenať: „Máš moc hovoriť slovo a kázať evanjelium a povedať: Ak veríš, tvoje hriechy sú odpustené; ale ak neveríš, tvoje hriechy odpustené nie sú. Nemáš však moc vieru stvoriť.“ Pretože sadenie a dávanie vzrastu sú dve odlišné veci, ako Pavol hovorí Korintským: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh dáva vzrast.“ (1K 3:6) Preto sme nedostali autoritu vládnuť ako páni, ale byť otrokmi a sluhami, ktorí kážu slovo, ktorým privedú ľudí k viere. Preto ak veríš týmto slovám, získavaš silu. Ale ak im neveríš, potom to, čo hovorím a kážem ti nepomôže, hoci je to Božie Slovo. A neznevažuješ a nezahanbuješ mňa, ale samotného Boha. Preto nevera nie je nič iné ako rúhanie, ktoré robí z Boha klamára. Pretože keď poviem: „Tvoje hriechy sú odpustené v Božom mene,“ a ty neveríš, v podstate hovoríš: „Kto vie, či je to pravda a či to myslí vážne.“ Týmto robíš Boha a jeho slovo klamstvom. Bolo by lepšie, ak by si bol ďaleko od slova, ak neveríš. Pretože Boh nepovažuje Slovo za o nič menejcennejšie, keď ho namiesto Neho káže človek. Toto je potom moc, ktorú má každý kresťan danú od Boha.

St. Louis ed., 11:733-735.

Vlastná sila, ktorú má každý kresťan - 8. september

„A keď to povedal, dýchol na nich a hovoril:  Prijmite Ducha Svätého. Ktorýmkoľvek odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im; ktorýmkoľvek zadržíte, zadržujú sa im.“ J 20:22-23

Toto je ohromná, mocná sila, ktorú nikto nevychváli ako dostatočnú. Je daná smrteľnému človeku, krvi a telu nad hriechom, smrťou, peklom a nad všetkými vecami. Niektorí sa pýšia kánonickým zákonom, že Kristus im dal moc nad svetovými a nebeskými otázkami, čo by bolo v poriadku, keby tomu správne rozumeli. Pretože to uplatňujú tak, že ľuďom vládnu. Kristus toto nechce. Keď však dáva duchovnú moc a vládu, myslí tým nasledovné: „Keď vyriekaš slovo nad hriešnikom, malo by byť rovnako povedané v nebi a malo by mať takú autoritu, akoby sám Boh z neba prehovoril. Pretože On je v tvojich ústach. Z toho dôvodu je to aspoň tak dobré, akoby to bol povedal On sám. Teraz je pravda, že ak Kristus povie také slovo – keďže je Pán nad hriechom a peklom –, hovorí: „Tvoje hriechy sú odpustené,“ musia byť preč a nič nemôže Jeho slovu vzdorovať. Naopak, keď povie: „Tvoje hriechy nie sú odpustené,“ ostávajú neodpustené, takže ty, žiaden anjel, žiaden svätý alebo akékoľvek stvorenie nemôže odpustiť hriech, dokonca aj keby si sa utýral k smrti. Toto je však vlastná sila, ktorú každý kresťan má, pretože Kristus nás učinil účastnými všetkej svojej sily a moci. A touto silou a mocou nevládne nad ľuďmi, ale vládne duchovne a jeho kresťania vládnu takisto duchovne. Pretože nehovorí: „Budeš mať toto mesto, krajinu, diecézu alebo kráľovstvo a budeš nad nimi vládnuť.“ Namiesto toho hovorí: „Budeš mať moc odpúšťať a zadržiavať hriechy.“ Preto táto moc má dočinenia s vedomím, že som v moci slova Boha, môžem vyhlásiť trest, ktorého sa vedomie bude držať, takže žiadne stvorenie proti tomu nemôže nič urobiť vrátane hriechu, sveta a diabla. To je skutočná moc. Ale touto mocou nie som zodpovedný za telo, zem a ľudí, aby som im vládol zjavným spôsobom podľa politickej vlády. Namiesto toho som dostal oveľa väčšiu a vznešenejšiu moc, ktorá sa nedá porovnať s politickou mocou.

St. Louis ed., 11:731.

Ak máme všetko, čo potrebujeme, čo máme robiť? - 1. september

„Ježiš im opäť riekol:  Pokoj vám!  Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ J 20:21

Toto je prvý a najväčší skutok lásky, ktorý má kresťan urobiť po tom, čo uverí: Privádzať druhých ľudí k viere rovnako, ako k nej prišiel on sám. Tu vidíme, že Kristus ustanovuje každého kresťana a zavádza kazateľský úrad verejného slova. Pretože On sám prišiel s týmto úradom a verejným slovom. Uchopme to, pretože musíme Pána nechať, aby nám povedal nasledovné: „Dostal si odo mňa dosť, pokoj, potešenie a všetko, čo potrebuješ. Pre svojich vlastných ľudí nepotrebuješ nič iné. Preto teraz choď do práce a pozeraj sa na príklad: Ako som konal ja, konaj aj ty. Môj Otec ma poslal do sveta len kvôli tebe, aby som ti pomohol, neposlal ma pre môj vlastný úžitok. Vykonal som misiu, zomrel som za teba, dal som ti celého seba a všetko, čo som mal. Preto rozmýšľaj a rob podobne tak, že budeš každému slúžiť a pomáhať. Inak nebudeš mať na zemi čo robiť. Pretože vierou máš dostatok všetkého. Preto som ťa poslal do sveta ako mňa poslal Otec, to aby každý kresťan viedol a učil svojho blížneho, aby spoznal Krista.“ Tieto slová nepovolávajú len pápeža a biskupov, ale všetkým kresťanom prikazujú vyznávať svoju vieru verejne a takisto privádzať iných ku viere. Navyše, ak si už raz vykonal najväčší skutok a učil si správnej ceste pravdy ostatných, mysli na to, že v tom máš pokračovať a slúžiť všetkým. A takto pokračuje príklad života a dobrých skutkov, nie zásluhou alebo kúpou čohokoľvek svojimi dobrými skutkami, pretože ty už máš všetko, čo pre spásu potrebuješ.

St. Louis ed., 11:730.

 

Príležitosť k rastu - 20. september

„Blahoslavený muž, ktorý vytrvá v pokúšaní, lebo keď sa osvedčil, prijme veniec života, ktorý zasľúbil (Pán) tým, čo Ho milujú.“

(Jk 1:12)

Už si niekedy zažil obdobie, keď si kráčal s Pánom, snažil si sa robiť všetko, čo by ťa v tvojej kresťanskej viere povzbudilo, a z ničoho nič ťa zachvátilo silné pokušenie? Presnejšie povedané, deje sa to v najhorších možných časoch, ako napríklad keď sa modlíš alebo si v kostole. Zamýšľaš sa nad tým, prečo sa to deje práve tebe.

Bez akýchkoľvek pochybností, nikto z nás sa neteší z pokušenia, no sú isté hodnotné lekcie, ktoré sa môžeme naučiť v časoch, ktoré Boh v našich životoch dopustí.

Niekto povedal, že kresťania sú dosť podobní čajovým vrecúškam; nevieš, čo v nich je, pokiaľ ich nevložíš do horúcej vody. Niekedy si myslíme, že sa nám duchovne celkom darí. A v tom nás Boh vloží do horúcej vody. Nechá nás v našich životoch prejsť skúškami a pokušeniami. Pomáha nám to v duchovnom posilnení.

Jakub napísal: „Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania“ (Jk 1:2). Nehovoril, že by sme nevyhnutne mali zažívať skrz-naskrz zachvacujúcu emóciu radosti či šťastia v našom ťažkom období. Ani nepožadoval, aby sa jeho čitatelia tešili zo životných skúšok. Jakub nehovoril, že skúšky predstavujú radosť. Nepredstavujú. V skutočnosti List Židom 12:11 hovorí: „Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou;…“

Jakub hovoril: „Považuj to za radosť. Zámerne si vyber zažívať vo svojich problémoch radosť.“ Prečo? Skúšky v tvojom živote totiž niečo dosahujú. Momentálne to môže bolieť, ale to, čo príde ako výsledok, bude oveľa lepšie. Budeš sa vedieť obzrieť späť a prehlásiť: „Nebolo to ľahké, ale stálo to za to.“

V kresťanskom živote Boh dopustí skúšky. Považuj to za radosť a teš sa.

https://www.harvest.org

Rodinné putá - 18. september

Je pre mňa zaujímavé, že ako Jakub písal svoju epištolu, nikdy nám nepripomínal, že bol nevlastným bratom Pána. Namiesto toho začal tým, že sa predstavil ako „Jakub, služobník Boha a Pána Ježiša Krista“ (Jk 1:1). Zaujímavý opis na človeka, ktorý bol Ježišovým nevlastným bratom.

Ak by som bol písal list a bol by som v nejakom vzťahu k Ježišovi, určite by som to uviedol. Ty by si to neurobil? Ide o kontakty. Žijeme v čase, keď každý hovorí o slávnych ľuďoch a celebritách. Ktokoľvek, kto je dokonca na diaľku v nejakom spojení s niekým slávnym, má nejaký príbeh či dva na rozpovedanie.

Zbytočne budem hovoriť, že Ježišovým otcom nebol Jozef. Boh je Ježišovým Otcom. Ježiš bol nadprirodzene počatý v lone Márie. A predsa sa Ježiš fyzicky narodil a počas svojich formujúcich rokov žil v Máriinej a Jozefovej domácnosti. Biblia jasne učí, že mal ďalších bratov a sestry.

V skutočnosti je zaujímavé poznamenať, že ani Jakub, ani nikto z rodiny mu až do Jeho vzkriesenia neveril. V istom bode Jeho služby prišli, aby ho vzali domov, lebo si mysleli, že sa zbláznil. Ján nám prezrádza: „Lebo ani len Jeho bratia neverili v Neho“ (J 7:5). Jeho vlastná rodina naozaj neprijala, že Ježiš bol Mesiášom.

To nám ukazuje, že dokonca ani žiť dokonalý a bezchybný život nie je nevyhnutne dostatočné na to, aby si niekoho presvedčil o pravde evanjelia. Napokon, kto žil dokonalejší život než Ježiš? Nikdy v ničom nezhrešil. Pripomína nám to, že niekedy je pre nás najťažšie zasiahnuť evanjeliom ľudí v našej bezprostrednej blízkosti, obzvlášť rodinu.

https://www.harvest.org