Temnota - 8. marec

„Potom mu riekol: Ja som Hospodin, ktorý ťa vyviedol z Chaldejského Úru, aby som ti dal túto krajinu do vlastníctva. On však povedal: Hospodine Pane, podľa čoho poznám, že bude mojím vlastníctvom? Nato mu riekol: Dones mi trojročnú jalovicu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holúbä.  Keď to všetko doniesol, poroztínal ich na polovice a jednu polovicu položil oproti druhej, ale vtákov neroztínal. Draví vtáci sa zlietali na mŕtve telá, ale Abrám ich odháňal. Pri západe slnka padol na Abráma tvrdý spánok a prepadla ho úzkosť z veľkej temnoty.

Keď zapadlo slnko a nastala hustá tma, ajhľa, zrazu tu bola dymiaca pec a ohnivá fakľa prechádzala pomedzi tamtie časti zvierat. V onen deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom slovami: Tvojmu potomstvu dávam túto krajinu od Egyptskej rieky až po Veľkú rieku, po veľtok Eufrat: Kénijcov, Kenizejcov, Kadmóncov a Chetejcov, Perizejcov a Refaovcov, Amorejcov a Kanaáncov, Girgášejcov a Jebúsejcov.“ (1M 15:7 – 12, 17 – 21)

Pätnásta kapitola Prvej knihy Mojžišovej predstavuje jednu z najpozoruhodnejších, ak nie najdesivejších epizód v Abrahámovom živote.

Pre kočovníka by bol prísľub zeme zároveň potešujúci, ako aj ťažko uveriteľný. Je teda prirodzené, že Abrahám reaguje na Boží prísľub (v. 7 „Ja som Hospodin, ktorý ťa vyviedol z Chaldejského Úru, aby som ti dal túto krajinu do vlastníctva.“) s požiadavkou o uistenie (v. 8 „Podľa čoho poznám, že bude mojím vlastníctvom?“). To, čo je prekvapivé, nie je žiadosť, ale znamenie, ktoré Boh dáva.

Zvieratá sú privedené pred Boha, rozdelené na polovicu a potom položené pred Neho. Pisateľ jasne vysvetľuje, že zatiaľ čo slnko zapadá, Abrám nielen zaspáva, ale zažíva „úzkosť z veľkej temnoty“. V hustej tme prechádzajú dymiaca pec a ohnivá fakľa medzi časťami a epizóda končí vyhlásením: „V onen deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom“ (v. 18).

Čo sa to deje? V starovekom Blízkom východe bolo uzavretie zmluvy zúčastnenými stranami často dramatizované obeťou alebo iným ustanovením trestu, ktoré by padlo na stranu, ktorá by nedodržala svoj koniec dohody. To znamenalo, že obe strany boli ochotné ctiť dohodu za možnú cenu svojich životov – ich osud je rovnaký ako osud zvierat. V tme Abrahám vidí, ako Boh (predstavovaný pecou a fakľou) prechádza medzi kusmi, ale od neho sa to nevyžaduje.

Autori evanjelií zaznamenávajú, že keď Ježiš zomrel, temnota padla na zem a v tej chvíli vidíme, akú obetu Boh činí, aby naplnil svoj prísľub k nám. Je to pripomienka, že išiel do hrobu, aby nám mohol dať nebesá, stal sa cudzincom, aby nám mohol dať domov a okúsil hlbokú temnotu, aby nás priviedol do svetla. V skutočnosti táto vízia je to, čo utíšilo Abrahámov strach v 1M 15:1 („Neboj sa, Abrám, ja som ti štítom“). Je aj tvojím potešením?

Modlitba

Otče, pripomeň mi, že preto, že Ježiš zažil temnotu, ukázal si mi Tvoje svetlo. Pretože zažil odcudzenie, prisľúbil si mi domov. Pretože zažil hrob, dal si mi nebesá. A pomôž mi, aby som sa nebál, pretože Ty si môj štít a veľmi veľká odmena. V Kristovom mene. Amen.

Dúha - 7. marec

„Potom Boh riekol Nóachovi a jeho synom, čo boli s ním: Ajhľa, ja ustanovujem svoju zmluvu s vami a s vaším budúcim potomstvom aj s každým živým tvorom, čo je pri vás, totiž s vtáctvom, dobytkom a všetkou poľnou zverou pri vás, od všetkého, čo vyšlo z korábu, až po všetky živočíchy zeme. Ustanovujem s vami svoju zmluvu, že vody potopy už nevyničia všetko tvorstvo a nebude už potopy, aby zničila zem. Boh ďalej riekol: Toto bude znamením zmluvy, ktorú pre všetky budúce pokolenia robím medzi sebou a medzi vami i medzi všetkými živými tvormi, čo sú pri vás: svoju dúhu kladiem na oblaky; bude znamením zmluvy medzi mnou a medzi zemou. Keď nakopím oblaky nad zemou a ukáže sa dúha na oblakoch, rozpomeniem sa na svoju zmluvu medzi mnou a medzi vami i medzi všetkými živými tvormi zo všetkého tvorstva; a vody sa už nestanú potopou, aby zničili každé z tvorstva. Keď bude dúha na oblakoch, pozriem sa na ňu, aby som sa rozpomenul na večnú zmluvu medzi Bohom a medzi každým živým tvorom zo všetkého tvorstva, ktoré je na zemi. Vtedy riekol Boh Nóachovi: Toto je znamenie zmluvy, ktorú som ustanovil medzi sebou a medzi každým tvorom, čo je na zemi.“ (1M 9:8 – 17)

Pôstny čas bol historicky časom vážnej reflexie človeka. Popolcová streda nám pripomenula, že ľudský život je krehký – prach sme a do prachu sa vrátime. Rýchlo ale zistíme, že ľudský stav nie je poznačený iba krehkosťou, ale aj skazenosťou. V skutočnosti sa v Nóachovej dobe tak rozmohli ľudská porušenosť a násilie, že je napísané, že Boha zabolelo srdce a bol naplnený ľútosťou. To, že všemohúci Boh môže byť zobrazený ako ten, ktorý oľutoval stvorenie človeka, mocne vyjadruje hriešnosť hriechu.

Je ale prenikavé, že Biblia nehovorí o ľudskom srdci abstraktne. Nie, hovorí konkrétne o mojom srdci, hriešnosti môjho hriechu, a skutočne, o božskej ľútosti nad tým, ako som žil.

Napriek tomu, uprostred šera a v dozvukoch búrky Božieho súdu vidíme, že presvitá nádej. Nóach dvíha hlavu a na pozadí šedých mrakov vidí oslnivú slávu dúhy, ktorá sa objavuje tam, kde sa stretáva slnko a búrka. A tam, v oblakoch vidí v dúhe, že Boží hnev je odložený v zasľúbení pokoja.

A tento veľký prísľub, že bez ohľadu na to, aký temný bude náš hriech, Boh už znova neobráti proti nám svoju tvár. Namiesto toho Boh radšej zacieli svoj hnev hore, k nebesám, na svojho vlastného Syna ako znova na nás. A na kríži, kde sa znova stretne slnko Božej lásky a búrka Božieho hnevu, Ježiš zomrie v tme, aby žiara slávy Božieho plánu spásy presvitala do našich sŕdc. A to všetko bez náznaku, že by to Boh ľutoval.

Modlitba

Pane, pomôž nám cítiť Tvoj žiaľ a zármutok nad naším hriechom. Počas tohto obdobia, daj nám odvahu pozrieť sa úprimne do temnoty nášho hriechu, aby sme mohli znova vidieť žiaru Tvojho nádherného prísľubu a milosti k nám v Kristovi. V Kristovom mene. Amen.

Prach - 6. marec

„Vtedy riekol Hospodin Boh hadovi: Pretože si to urobil, prekliaty budeš nad všetok dobytok i nad všetky poľné zvieratá. Po bruchu sa budeš plaziť a prach budeš hltať po všetky dni svojho života.  Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu. Žene riekol: Veľmi ti rozmnožím ťažoby v tvojom tehotenstve; v bolestiach budeš rodiť deti a budeš túžiť za svojím mužom, ale on bude vládnuť nad tebou. A Adamovi riekol: Pretože si poslúchol hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, čo som ti zakázal: Nebudeš jesť z neho! – pre teba bude pôda prekliata s námahou sa z nej budeš živiť. Ba tŕnie a hložie bude ti rodiť a poľné byliny budeš jedávať. V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš.“ (1M 3:14 – 19)

Keď prídeme k tretej kapitole Prvej knihy Mojžišovej, stretneme sa s Bohom, ktorý preklína! S rozhodnosťou reaguje na neposlušnosť Adama a Evy a zradnosť hada. S vyhlásením každej kliatby a rozsudku dochádza k zničeniu alebo zvratu Božieho milostivého stvoriteľského diela. Adam, ktorý bol stvorený z prachu, je teraz predurčený sa do neho vrátiť. Eva, ktorý bola stvorená z Adama, je mu podrobená. Had, ktorý bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, je ponížený, plazí sa po bruchu a hltá prach. V tejto kapitole vidíme, že hriech má vplyv na celé stvorenie.

Tento text hovorí o našej túžbe prehliadať hriechy. Boh neberie hriech na ľahkú váhu. S hriechom vstupuje do sveta smrť, žiaľ, utrpenie a zúfalstvo. To najhoršie z kliatby ale dopadlo mnoho tisícročí neskôr na iného muža. Ako píše Pavol v Liste Galatským 3:13: „Kristus nás vykúpil spod kliatby Zákona tým, že sám sa stal kliatbou za nás, lebo je napísané: Prekliaty je každý, kto visí na dreve.“ (ekum. preklad) Ježiš vzal na seba kliatbu, aby vykúpil postavenie ľudstva.

Modlitba

Drahý Otče, viem, že nemôžeš vziať na ľahkú váhu hriechy, ktoré som spáchal, pretože ty si Boh svätosti, ktorý miluje spravodlivosť a neumožňuje, aby zlo zostalo nepotrestané. Ďakujem ti ale za Tvoju múdrosť a milosť pri vypracovaní plánu, ktorý umožnil, aby kliatba, ktorá bolo oprávnene moja, padla na tvojho Syna. V Kristovom mene. Amen.

Viera produkuje skutky - 5. marec

„… slúžte ako Pánovi…“

(Ef 6:7)

Pravá svätosť nie je obyčajné vyznanie viery alebo nariadenie, či forma, ale je to život služby Bohu a ľuďom. Najveľavravnejšia modlitba je modlitba uzdravujúcich a žehnajúcich rúk. Najvyššia podoba uctievania je uctievanie nesebeckou kresťanskou službou. Najvýznamnejšia podoba chvály je zvuk posvätených nôh, ktoré hľadajú stratených a bezmocných.

Tu, v súčasnom svete, musíme konať praktické skutky našej viery, inak sa naša viera nedožije nadchádzajúceho sveta. Farizeji sa špecializovali na predvádzanie dobrých skutkov. Služba bola pre nich len vedľajším odborom. Potrebujeme menej slov a viac dobročinných skutkov; menej tárať a viac súcitiť; menej opakovať vyznanie viery a mať s ľuďmi viac zľutovania.

Modlitba dňa

Reč tak často prehlušuje krik o pomoc. Usvedčuje ma to, Pane. Chcem Ťa chváliť všetkým, čo robím. Rozšír moje ruky svojou milosťou, Pane.

Billy Graham Evangelistic Association

Dva druhy vzývania 4. marec

[Žena povedala:] Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha. Odpovedal jej Ježiš: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca. Vy vzývate, čo nepoznáte; my vzývame, čo poznáme; lebo spasenie je zo Židov. Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“ (J 4:20-24)

Z týchto slov vyplýva, že sú dva spôsoby vzývania: jeden je vonkajší a telesný; druhý je vnútorný a duchovný. Vonkajšie vzývanie sa uskutočňuje, keď si vyberieš nejaké miesto a gestá. Odohráva sa, keď v chráme alebo pred oltárom, či svätyňou padneš na tvár, pokľakneš, pokloníš sa, skloníš hlavu, pozrieš do neba, prehovoríš ústami alebo akokoľvek inak to ukážeš navonok. To sú prejavy, ktorými navonok vyznávaš svojho Boha alebo vládcu. Kristus tu také vzývanie odmieta, ak vzývame a myslíme si pritom, že Boha to teší a že to samo osebe stačí bez vnútorného duchovného vzývania, ako sa domnievali židia. Ale ak vnútorné uctievanie sprevádza aj vzývanie navonok, deje sa správne a dobre, tak to robili patriarchovia, proroci, apoštoli a všetci svätí. Veď keď tu Kristus hovorí, že vzývanie sa nebude diať „ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme,“ určite zamieta každé miesto. Ale robí to tak, že dovoľuje všetky miesta. Takto chce oslobodiť svedomie: „Nechcem, aby nevyhnutnou požiadavkou pre vzývanie bolo nejaké vonkajšie miesto, ako hovoríš ty, že človek musí vzývať v Jeruzaleme alebo na tomto vrchu. Naopak, môžete vzývať kdekoľvek, aj tam, kde sa to doteraz nezvyklo.  Ak vzývate v duchu, môžete vzývať aj navonok, či už ste v Jeruzaleme, alebo na tomto vrchu, v dome alebo na poli, v Perzii alebo v Grécku. Ale doteraz ľudia vzývali len v Jeruzaleme alebo aspoň smerom k Jeruzalemu, nech boli kdekoľvek vo svete.“ Ak je len vonkajšie vzývanie samé osebe, nie je to nič iné ako pokrytectvo a skutočný výsmech Boha. Samotné vzývanie len navonok ctí nášho Pána rovnako ako Ho ctili židia, keď počas Jeho utrpenia pred Ním pokľakli a povedali: „Buď pozdravený, Kráľ židovský.“ Lebo keď chýba vzývanie v duchu, nie je možné myslieť to vážne a úprimne. Ale keď to nemyslia úprimne, je to určite výsmech Boha. A nanešťastie celý svet a všetky končiny sú plné tohto vonkajšieho vzývania. A teraz je výsmech – ktorý začali židia počas Kristovho utrpenia, keď Ho nazvali židovským Kráľom – v plnej sile. Lebo medzi mnohými bohoslužbami a pobožnosťami je sotva jedna z tisíca, ktorá uctieva Boha duchovným vzývaním; všetky ostatné sa namiesto toho z Neho vysmievajú vonkajším pokryteckým vzývaním. ... Preto ak nie je viera a duchovné vzývanie, je lepšie sa držať ďaleko od vzývania Boha, a nemala by sa slúžiť žiadna Večera Pánova tam, kde nie sú len praví kresťania. Najprv by sa malo skoncovať so svätostánkami a procesiami Kristovho tela, lebo nie sú potrebné ani prospešné a oboje sa stalo obrovským pokrytectvom a výsmechom Večere Pánovej.

St. Louis ed.,  19:1322-1324.

 

Oslobodení od všetkých poškvŕn! - 3. marec

Oslobodení od všetkých poškvŕn!

Spomeniete si na zlé spôsoby svojho života a na svoje skutky, ktoré neboli dobré, a pocítite zhnusenie sami pred sebou pre svoje previnenia a pre svoje ohavnosti. (Ez 36,31)

Božím cieľom pre tvoj život nie je, aby si sa odsudzoval! Boh ale vie, že je nevyhnutné, aby bol tvoj hriech odkrytý. On vie, že bezmocnosť, vina a pocit hanby prinesú dobré ovocie, ak budeš pohľad upierať na Neho. ... pocítite zhnusenie sami pred sebou pre svoje previnenia a pre svoje ohavnosti. V živote to nie je príjemné, ale vtedy človek zo srdca kričí: „Bože stvor mi nové srdce!“ Pamätaj, že Syn na seba vzal trest, ktorý si zaslúžiš ty. Spravil to, aby si mohol byť Božím dieťaťom, aby si stál pod Božím požehnaním a získal nové srdce. Ježiš zmieril človeka s Bohom! Máme podiel na Božskej prirodzenosti.

Ako nám Jeho božská moc v poznaní Toho, ktorý nás povolal svojou slávou a cnosťou, darovala všetko potrebné pre život a zbožnosť, obdarujúc nás vzácnymi a veľkými zasľúbeniami, aby sme nimi mali účasť na božskej prirodzenosti... (2Pt 1,3-4)

Pavol píše: „A zasľúbenia boli dané Abrahámovi a jeho potomkovi. Nehovorí: jeho potomkom, ako by (hovoril) o mnohých, ale ako o jednom: tvojmu potomkovi, a tým je Kristus. Hovorím teda: zákon, vydaný po štyristo tridsiatich rokoch, neruší platnú zmluvu Božiu, aby zmaril zasľúbenie.“ (G 3,16-17)

Zasľúbenia boli dané Abrahámovi ako dedičstvo ľudstvu. Znamená to, že Abrahám namiesto nás prijal zasľúbenie o spáse, ktorú sme stratili prvým pádom do hriechu. Toto dedičstvo obsahuje všetky poklady milosti: odpustenie hriechov, večnú spravodlivosť, pokoj s Bohom, Svätého Ducha, posvätenie, víťazstvo nad duchovnými mocnosťami a tak ďalej.

Všetko toto nám patrí skrze dedičstvo. Je to potvrdené písomne: Lebo kde je závet, tam treba nevyhnutne dosvedčiť smrť závetcu. Veď závet je platný len po mŕtvych, ale nemá účinnosti, kým závetca žije. (Žid 9,16-17)

Ten, kto napísal závet, je mŕtvy, takže dedičstvo patrí tebe. On dokonca nielen zomrel, ale aj vstal z mŕtvych. Porazil satana, hriech a smrť a ponúka ti odpustenie hriechov a večný život. Testament je už platný, tak sa venuj tomu, čo je tam napísané.

Sme naspäť pri Božom zasľúbení: Dám vám nové srdce a nového ducha do vášho vnútra; odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce mäsité. Dám svojho Ducha do vášho vnútra a spôsobím, aby ste chodili podľa mojich ustanovení, zachovávali a plnili moje nariadenia. (Ez 36,26-27)

Potom je napísané: „... budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom. Keď vás oslobodím od všetkých vašich poškvŕn...“ (Ez 36,28-29)

Tá cesta však nie je bez bolesti ani na našej strane: Spomeniete si na zlé spôsoby svojho života a na svoje skutky, ktoré neboli dobré, a pocítite zhnusenie sami pred sebou pre svoje previnenia a pre svoje ohavnosti. (Ez 36,31)

Boh vie, že musíme prejsť touto skúsenosťou. Sklamaním nad sebou samým. Táto bolesť nám ukazuje, že potrebujeme nové srdce. Práve takáto skúsenosť udržuje náš vnútorný duchovný život. Keď vidíme, aký škaredý je hriech, voláme po slobode. A keď sa pokoríme pred Bohom, keď vyznávame svoje hriechy, tak sa nám rozsvieti svetlo a chápeme, že všetko, čo Boh robí, robí, aby nám pomohol v boji s najväčším zlom – hriechom.

Boh ti chce dať duchovné uzdravenie, radosť, pokoj a večný život!

On hovorí: „... budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom. Keď vás oslobodím od všetkých vašich poškvŕn...“

A keď myslí všetky poškvrny a nečistotu, tak myslí naozaj všetko! Vtedy sa môžeme s Dávidom modliť: „Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného! Od svojej tváre nezavrhni ma a svojho svätého Ducha mi neodnímaj! Navráť mi radosť z Tvojej pomoci a duchom poslušnosti podopri ma!“ (Ž 51,12-14)

On ma očistil od všetkých poškvŕn. Môžem žiť pod otvoreným nebom...


Ukážka z knihy Curt A. Westman - Zamyslenia II. Ak vás táto ukážka zaujala a mali by ste záujem o knihu, môžete si ju najvýhodnejšie kúpiť na www.eshop.evs.sk/index.php/zamyslenia-ii