Žalmy sú svedectvom o zápasoch, radosti i bolesti.
Ak si nevieš rady s Bibliou, čítaj žalmy.
Ak si sa zasekol vo vzťahu k Bohu, čítaj žalmy.
Žalmy nám pripomínajú pravdy, ktoré poznáme a odhaľujú nové, ktoré nám unikajú. Aj známy žalm sa v novej situácii objaví v novom svetle. Cez modlitby a spevy, ktorými sa prihovárali ľudia k Bohu, teraz Boh hovorí k nám. Tí ľudia prežívali podobné a neraz i horšie situácie ako my. A predsa mali v Bohu nádej. On bol ich istotou, Jemu dôverovali.
Opakovane sa k žalmom vraciam aj ja. Keď sa neviem modliť, keď prežívam suché obdobie vo vzťahu k Bohu, keď som „v jaskyni“. Inokedy žalmy otváram, keď mám „žalmové obdobie“. Keď prechádzam nimi nanovo systematicky, deň čo deň. Žalmov je 150, a niektoré sú aj dlhšie. Tak to je čítanie v stráviteľnom množstve na viac než pol roka. Niektoré myšlienky, ktoré vo mne nerezonujú, len prebehnem. Pri iných sa zastavím dlhšie. Premýšľam, rozjímam, snažím sa myšlienku zapamätať, naučiť sa verš naspamäť, aby vo mne myšlienka zostala aj po tom, čo Bibliu zatvorím.
Niekedy sa priamo modlím slovami žalmu, prípadne si ho personalizujem. To dnes robíme pri mobiloch, počítačoch, veciach čo kupujeme a používame. Aby sme sa pri tej veci cítili „doma“. Tak sa môžeme „vložiť“ aj do Božieho slova. Vložiť do textu svoje meno, mená ľudí, za ktorých sa modlíme. Vtedy žalm prestáva byť pekným súborom myšlienok mimo mňa, ale stáva sa aj mojim vlastným vyznaním, mojou modlitbou, mojou piesňou. Žalmy prinášajú do nášho života nádej, ktorá je v Bohu. A nádej potrebujeme. Dnes, teraz, každý deň.
→ A ako bonus ešte pár príkladov:
Myšlienka zo žalmu 16:8 ma sprevádza už viac ako rok. Vtedy som ju „náhodou“ objavil: Stále si staviam Hospodina pred seba; keď mi je po pravici, nesklátim sa. Tieto slová ma opakovane vracajú k mojim osvedčeným denným rutinám. Ráno, keď vstupujem do nového dňa, večer, keď rekapitulujem prežité. V priebehu dňa, keď sa prichytím, ako ľahostajne nechám plynúť čas… Alebo v strese, keď neviem, čo skôr…
