Vďačnosť

Raz sa niekto spýtal dieťaťa, či pozná kúzelné slovíčka? Odpoveď znela:Abraka-dabra...Dve kúzelné slovíčka, ktoré otvárajú dvere k ľudským srdciam sú prosím a ďakujem. Prosiť veci od Boha vieme celkom statočne. Ale ako je to s tým druhým? 
 
Keď prejavíme vďaku, vlastne tým povieme, že to, za čo ďakujeme, neberieme ako niečo samozrejmé. Nevďačnosť na druhej strane znamená, že isté veci považujeme za samozrejmé. Môže sa nám  stať, že sme nevďační a ani si to neuvedomujeme. Jednoducho zabudneme. Vďačnosť je iste jedna z vecí, na ktoré by sme nemali nikdy zabúdať.
 
Žalm 103:1-2 hovorí: „Dobroreč, duša moja, Hospodinu a celé moje vnútro Jeho svätému menu! Dobroreč, duša moja, Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia!“. Tento žalm je pripomenutím, aby sme nezabudli byť vďační voči Pánu Bohu. Doslova sa tu hovorí „nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia“. 
 
Prečo považoval autor žalmu za potrebné to takto zdôrazniť  - nezabúdaj? Asi je to problém nám ľuďom vlastný, že zabúdame veľmi ľahko... Áno, nemali by sme zabúdať na to, čo nám Pán Boh dáva. A dáva nám mnoho dobrého! My máme sklon vidieť to, čo nám nedáva a prehliadame ľahko to mnohé, čo nám dáva. 
 
Pokiaľ máme napr. zdravie, prácu, priateľov... berieme to všetko ako samozrejmosť. Až keď to strácame, uvedomujeme si, že nič z toho nie je samozrejmosť. Počas tohto roka sme stratili mnohé veci, ktoré sme považovali za samozrejmé. Nie je už samozrejmosťou ísť do kina či divadla. Nie je samozremé môcť si ísť na zákusok s kamarátkou či na pivo s priateľom. A zoznam týchto vecí by bol tento rok veľmi dlhý... A niektorí stratili oveľa viac ako len obmedzenie zabávať sa. Keď vidíme tú mnohú nepsokojnosť naprieč krajinami, vidíme, že byť vďačný nie je samozrejmé. Je niečo, za čo môžem byť vďačný v roku ako je tento?!
 
Žalmista vo veršoch 3-4 spomína niekoľko vecí, za ktoré máme dôvod byť vďační Pánu Bohu: On odpúšťa ti všetky tvoje viny. On uzdravuje všetky tvoje nemoci. Život ti vykupuje z hrobu, venčí ťa milosťou a milosrdenstvom...
Je to vari málo? Odpustenie, zbavenie viny, uzdravenie z nemoci, večný život, milosť, milosrdenstvo... Tak mnoho ľudí je nešťastných, pretože nikdy nevedeli, že im toto všetko Pán Boh dáva, alebo si pred tým zatvárali oči...
Kresťan by si mal uvedomovať, že za tieto dary skutočne vďačíme Pánu Bohu a že tieto dary nie sú samozrejmosťou! 
 
Ak žijem v tom, že mi Pán Boh dáva málo, tak darmo som „kresťanom“. Som veľmi nevďačným kresťanom. Možno dokonca žijem v domnení, že si Božiu priazeň musím nejako zaslúžiť a tak si „vydrieť“ Božie dary. Čo je myšlienkové protirečenie. Dar si predsa nemôžem zaslúžiť či vydrieť svojim úsilím. Alebo žijem v tom, že si od Pána Boha zaslúžim viac. 
 
Aký mám teda postoj voči Bohu? Som Jeho dieťa, ktoré je vďačné za každý prejav lásky a priazne svojho nebeského Otca, alebo žijem ako Boží zamestnanec, ktorý očakáva, že si za svoj zbožný život zaslúži primeraný plat?
Keď si uvedomím, akú hodnotu majú dary, ktoré mi Pán Boh dáva, pôsobí to, že nás to pozdvihuje. Už viac nežijem ako stratená sirota, nie som nechcené dieťa. Som Božie dieťa. Bohu na mne záleží. A aj keď mi Boh nedáva vždy to, čo by som chcel a kedy by som to chcel (Napokon, ktorý dobrý rodič to robí?), aj tak ma On má rád a štedro ma zasypáva svojou priazňou.
 
To ďalšie je, že by som Božiu priazeň nemal brať ako samozrejmosť. Nie je to samozrejmosť, že ma Pán Boh prijal za svoje dieťa. Nemusel to urobiť. On to nepotreboval a ja som Mu k tomu tiež nedal žiaden dôvod. Nezaslúžil som si to. Naopak, môj hriech ma diskvalifikoval, vylúčil zo spoločenstva s Bohom. Napriek tomu mi Pán Boh vyšiel v Ježišovi Kristovi v ústrety. On mi odpustil a prijal ma. Ak by sme zabudli na svoj hriech (na svoj hriech ľahko zabúdame, na hriechy druhých však nie), tak by sme mohli ľahko upadnúť do pýchy či nevďačnosti.
 
Izraelci si robili „oltáre“, pamätníky, aby nezabudli na Božie diela. Tie hŕby kamenia im pripomínali Božie milostivé skutky. A čo my? Aj my si potrebujeme vo svojom živote postaviť také „míľniky“, ktoré nám pripomínajú, ako Pán Boh milostivo konal na ceste nášho života.
 
Ak by sme brali Božiu milosť ako samozrejmosť, tak to je „lacná milosť“. Apoštol Pavel nám však pripomína v 1 K 6:20...veľmi draho ste boli kúpení...“ a apoštol Peter to rozvádza, keď hovorí: „...vykúpení ste boli nie porušiteľnými vecami, striebrom, alebo zlatom, ale drahou krvou nevinného a nepoškvrneného Baránka, Krista (1Pt 1:18-19).
 
Položme si však otázku: Ako sa má naša vďačnosť voči Pánu Bohu prejaviť? Iste, máme v modlitbe poďakovať. Ale vďačnosť je viac, ako len slovo. Vďačnosť je postoj, ktorý zaujmeme voči druhému. To, že naša vďačnosť voči Bohu nie sú len slová, potvrdzujeme tým, ako žijeme. Život kresťana je odpoveďou na to, čo verí o Bohu, o sebe, o živote vôbec. Inými slovami, ak verím, že mi Pán Boh mnoho dáva, tak môj život je vďačnou odpoveďou na Božie dary. To znamená, že moja vďačnosť nie sú len slová modlitieb a chvály v piesňach, ale celý môj život od pondelka do nedele.
 
Naša služba Bohu a v Jeho mene i druhým ľuďom je našou vďačnou odpoveďou na to, ako Pán Boh slúži nám. Slúžiť Bohu, s Ním spolupracovať na Jeho diele, osláviť Ho svojím životom, to je to najväčšie, čomu môže človek zasvätiť svoj život. 
Na záver by som to zhrnul v troch slovách: pamätanie – vďačnosť – odpoveď.
 
My pamätáme/nezabúdame na to, čo Boh pre nás koná, čo nám On dáva. Z toho plynie naša skutočná vďačnosť voči Nemu... ktorá sa prejavuje v našej odpovedi, v našom záväzku voči Nemu – slúžiť Mu a napĺňať poslanie, ktoré On pre nás už dávno pripravil.
 
Vďačnosť je skutočne kúzelná. Mení naše srdce zázračným spôsobom. Vďačnosť je znakom, že nezabúdame na to dôležité – čo pre nás Pán Boh urobil. Vykročme do ďalších dní s postojom vďačnosti! 
 

#vdacnost #vďačnosť #Boh #milosť #zabúdanie #pamätať #dobrodenie #žalmvďačnosti #žalm103 #vdakyvzdanie #vďakyvzdanie


Prečítané 476 krát

Zdieľajte:

O autorovi