Martin Luther

„V posledný veľký deň slávností stál Ježiš a volal: Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa.“ J 7:37

Kristus Pán tým chcel povedať: „Až dosiaľ ste od všetkých učiteľov, kazateľov a kňazov nedostali ani kvapku, aby sa vám uľavilo a utíšil sa váš smäd. Bolo len strápené, zmučené a vystrašené svedomie, až také smädné, že zomieralo od smädu.“ Nebolo nikoho, kto by potešil, ako je aj dnes málo útechy pod sektárskymi duchmi. Preto Kristus Pán hovorí: „Ja kážem iné učenie, ktoré obživí, občerství i napojí vás, ktorí ste smädní, aj ktorí ste zúfalí, vystrašení, so svedomím plným pochybností a neistoty o vašom vzťahu k Bohu. Len poďte sem. Nedám vám kyjakom po hlave, ani vám nevypichnem oči. Poďte ku mne. Dám vám napiť. To znamená, že vo mne a skrze mňa nájdete učenie, ktoré posilní a poteší vaše srdce, zbaví pochybností a dá vám istotu, že ste v dobrom vzťahu s Bohom.“ Učenie má dve časti: Zákon spôsobuje smäd, vedie do pekla a zabíja. Evanjelium však napája a vedie do neba. Zákon hovorí, čo by sme mali robiť, a my to nerobíme, nech sme akokoľvek svätí. To spôsobuje, že si nie som istý svojím spasením, a to ma privádza do smädu. ... Keď si uvedomíš, že Boha nemiluješ tak úprimne, ako by si mal, musíš priznať a povedať: Milý Bože, ja to nerobím. Nezachovávam zákon, pretože som ani dnes, ani včera nemiloval Boha, a rok čo rok vyznávam tú istú vec, teda, že robím to a to.“ Toto vyznávam neustále – kedy to skončí? Kedy si tvoje srdce odpočinie a bude v bezpečí v božej milosti? Stále budeš v pochybovať. Zajtra priznáš to isté, čo dnes. Obvyklé vyznanie neprestane. Kedy si chceš odpočinúť? Na čom postavíš svoje svedomie, aby si mohol vedieť, aký je tvoj vzťah k Bohu? Tvoje srdce ti to nedokáže povedať, nech by si robil čokoľvek. Lebo zákon trvá a vraví: „Máš milovať Boha a človeka z celého srdca.“ Ty však vravíš: „Ja to nerobím.“ Zákon na to odpovie: „Máš to robiť.“ To zákon spôsobuje, že sa bojím, takže musím byť smädný, vystrašený a triasť sa, hovoriac: „Čo spravím, aby sa Boh na mňa milostivo pozrel? Získam Božiu milosť, keď dodržím desatoro, budem mať dobré skutky a veľa zásluh? No to sa nikdy nestane. Nezachovávam desatoro. Preto ma milosť nikdy nenájde.“ Ukazuje sa preto, že človek nemôže nájsť pokoj v dobrých skutkoch, aj keď by chcel mať dobré svedomie. Získava túžbu nadobudnúť dobré, radostné, pokojné a spokojné svedomie. Prahne po pokoji. Toto sa volá smäd. Trvá to, kým nepríde Kristus a nepovie: „Ak chceš byť v pokoji, oddýchnuť si a mať dobré svedomie, radím ti, príď ku Mne a zanechaj Mojžiša a skutky. Rozlišuj medzi mnou a Mojžišom: Mojžiš vyvolal to, že máš smäd. Splnil úlohu a vykonal svoju prácu, vystrašil ťa, vysmädol si. Príď teraz aj ku mne. Ver vo mňa. Počúvaj moje učenie. Ja som iný kazateľ. Dám sa ti napiť a občerstvím ťa.“

St. Louis ed., 8:80-82.

„V posledný veľký deň slávností stál Ježiš a volal: Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa.“ J 7:37

Úbohé svedomia, keď sa majú zaoberať Bohom, chceli by vedieť, že náš Pán Boh im zaraz povie: „Tvoje hriechy sú odpustené,“ aby sa mohli uspokojiť a povedať: „Som si istý, že je môj hriech odpustený.“ Potom je smäd uhasený. Inak si srdce povie: „Neviem, či mám milostivého Boha a či sú moje hriechy odpustené, lebo som dobre nežil.“ Taký smädný človek, aj keby konal dobré skutky stovky tisíc rokov, nikdy nemôže na toto prísť a povedať: „Boh mi hovorí áno; som si istý, že moje hriechy sú odpustené.“ Toto zažil opát Hilarion z Gazy. Žil svätým životom mnícha takmer sedemdesiat rokov. Keď mal zomrieť, aj jeho prestrašila smrť, hoci povedal: „Duša moja, prečo sa obávaš, veď si slúžila Bohu takmer sedemdesiat rokov?“ Toto nemohol povedať vrah na kríži, veď sa nemohol pýšiť žiadnymi skutkami ani službami. Skutočne, tí, čo Krista a Jeho Slovo nepoznajú správne, musia zostať smädní. Ale sektárske duše nepoznajú Krista. Preto ich tento smäd zabije a oni v ňom musia zahynúť. Ale tí, ktorí cítia smäd, poznajú Krista, počujú a prijímajú Jeho Slovo, žasnú nad ním a vravia: „On je pravý prorok a pravý Kristus.“ Ľudia nekázali takto, ako dnes. Keď Božie Slovo pred 12 či 15 rokmi znovu nadobudlo význam, ľud usilovne počúval. Všetci sa tešili, že sa viac nemusia mučiť dobrými skutkami a hovorili: „Oslavujme Boha, že teraz máme vodu na pitie. Lebo my sme boli smädní. Učenie evanjelia bolo chutné. Pili sme ho a bolo to lahodné učenie.“ Ale teraz sme preplnení a unavení z tohto nápoja. Náš Pán Boh musí odísť a nechať nás zomrieť od hladu. Lebo On zostáva s tými, ktorí cítia svoju biedu. Ale tých, čo to vedia, je málo. Väčšina ľudí premenila evanjelium na telesnú slobodu, telesné občerstvenie a nápoj – už sa viac nechcú postiť a modliť. Z evanjelia získali výhodu a viac sa nestarajú o osud svojej duše. Nehľadajú útechu v evanjeliu. Už im viac ani nechutí.

St. Louis ed., 8:79-80.

„V posledný veľký deň slávností stál Ježiš a volal: Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa.“ J 7:37

Toto je reč, ktorá sa veľmi páčila zarmúteným srdciam i obyčajnému, obzvlášť zbožnému, ľudu. Oni Krista predsa vysoko vyzdvihovali ako proroka a Mesiáša. Ale nezdá sa byť príliš vzácna, keď sa ľudia pýšia. Preto Kristus vyslovil slová tak, aby udreli do srdca a potešili tých, ktorí ich potrebujú. A sú to milé potešujúce priateľské slová, ktoré občerstvujú, potešujú a posilňujú tých, ktorí sú v zajatí smädu. Predložil to tak, že keď sa Jeho Slovo nekáže medzi smädnými, skôr ním opovrhnú, ako ho príjmu. A teraz to vidíme v našich časoch presne tak, ako sa to dialo u Židov. Židia boli plní nápoja, opití prázdnou zbožnosťou a nechceli Kristov nápoj. Teraz je to tak s bežným človekom i sektárskymi duchmi: Všetci sú takí napití a takí bujarí, že sa ovraciavajú pre svoju veľkú svätosť; nie sú smädní.  Ale Kristus vraví, že Jeho učenie je pre tých, ktorí sú smädní. Tí, ktorí prežívajú smäd, tu majú kazateľa úľavy, samého Krista, ktorý im ukazuje, kde nájdu nápoj, ktorý utíši ich smäd, teda u Neho, u Krista Pána. Ten nápoj sa nachádza u Neho. Ale človek sa najprv musí spýtať, čo je smäd? Po zodpovedaní tejto otázky bude tiež vedieť a pochopí, že smäd sa hasí pitím. Toto nie je telesný smäd, ktorý zaženie pivo a víno. Je to skôr smäd duše a smäd ducha, ktorý sa volá úprimná túžba. V skutočnosti to je zarmútené biedne vystrašené doudierané svedomie, zúfalé a prestrašené srdce, ktoré by chcelo vedieť, na čom je vo vzťahu k Bohu. Sú to bojazlivé ustarostené svedomia, ktoré pociťujú hriech a vo svojej duši i tele poznajú vlastnú slabosť v Duchu. Uvažujú o Božích hrozbách, boja sa nášho Pána Boha, hľadia na Jeho zákon, hnev, súd, smrť a iné tresty. Tento strach je ten skutočný smäd. Veď to je prirodzené, že tí, ktorí majú strach, nešťastie či ťažkosti, majú od strachu obrovský smäd. Lebo človeku od strachu vyschne a prilepí sa jazyk. Je mu horúco a strach spotrebováva telesné tekutiny, čo vyvoláva smäd. Oveľa viac platí, že duša vysmädne a zoslabne, keď je tu duchovný strach a na obzore sa objaví hriech a príchod Božieho hnevu. Preto bola Kristova reč jemná, láskavá a úžasná pre tých, čo boli pod zákonom, počúvali Mojžiša, farizejov, sadukajov a iných zvodcov, ktorí morili a zaťažovali ľud zákonom a nechávali ich bez útechy. Neboli schopní kázať útechu, pokiaľ ide o odpustenie hriechov, ani nemali žiaden príkaz týkajúci sa takejto reči. V Matúšovi 9:3 šomrú, že Kristus Pán odpustil hriech ochrnutému človeku, hovoriac: Kto je tento, čo odpúšťa hriechy? A to isté sa udialo v Lukášovi 7:47, keď Kristus omilostil Máriu Magdalénu. Zo svojich kázní o dobrých skutkoch nenačerpajú tak veľa úľavy, tekutín a sily. A aj dnes, ... heretici učia: Ak po spovedi budeš čítať žalmy, potom bude odpustenie hriechov. Alebo ak pôjdeš na púť k sv. Jakubovi, staneš sa mníchom, budeš sláviť omše a vigílie, potom bude odpustenie hriechov. Chcú si sami zájsť po odpustenie hriechov, hovoria nám: „Urob toto; rob tamto, potom si zaslúžiš odpustenie hriechov.“ Nepopierajú, že Boh je veľkodušný, milostivý a odpúšťa hriech, ale hovoria, že človek musí niečím prispieť. To je diabolské učenie a židovské učenie. ... To netíši smäd. Namiesto toho by mali hovoriť: „Ver v Krista, pros Boha, potom Ti odpustí hriechy.“ Mali nasmerovať ľud od seba k Bohu; inak si nikto nebude istý odpustením hriechov.

St. Louis ed., 8:77-79.

„Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my.“ J 17:11

Keď diabol vidí, že Kristus získava učeníkov, začne zúriť, vylieva si všetok svoj hnev, celou silou a všetkou lžou proti tomu  bojuje a bez prestania pracuje, aby ich odtrhol od Krista. To preto Kristus prosí Otca, aby ich chránil a zachoval pod svojím menom, aby sa neroztratili, takže jeden bude odtrhnutý tu, iný tam, ale aby zostali nerozdelení a jedno. ... Ale my neporozumieme ani nepochopíme, čo znamená „jedno“, musíme tomu len veriť. Ale toto „jedno“ nie je nič iné ako to, o čom hovorí sv. Pavol v 1. liste Korintským 10:17, 12:12 a inde, teda že my, kresťania, sme všetci jedno telo. ... Toto je úžasne silná útecha pre všetkých, ktorí veria v Krista a pridŕžajú sa Slova, teda že my všetci sme súčasťou jediného tela a máme výsadu, že všetko, čo postihne jeden úd, postihuje celé telo, to neznamená totožnosť alebo zhodu. Lebo hoci mnohí sú jednej mysle a vôle, neprijímajú sa navzájom ako v jednom tele. Na základe tejto jednoty v tele sa kresťanstvo nazýva spoločenstvo svätých, nie podobnosť svätých, keďže všetci svätí či kresťania sú ako jeden zväzok či ako jeden koláč. V súlade s tým má kresťan útechu, lebo vie, že keď naň útočí diabol, neútočí na prst, ale na celé telo – na všetkých kresťanov vo svete, a ešte k tomu aj na Boha a Krista. ... Veď k takej jednote patrí, že žiadna časť či kúsok nežije a nevníma sama osebe bez života a vnímania všetkých ostatných, teda celé telo. Preto ak trpí ten najmenší úd kresťanstva, čoskoro to pocíti celé telo a povstane, takže všetci sa dajú do pohybu, začnú sa sťažovať a volať. Potom to počuje a vníma aj naša hlava, Kristus. A aj keď sa môže trošku omeškať, keď začne s hnevom hľadieť a ohŕňať nosom, určite nebude žartovať. Lebo toto povedal skrze proroka Zachariáša v 2. kapitole, verš 12: „Kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka.“ ... Ja tvrdím, že toto je tá najväčšia útecha kresťanov v každom utrpení, či trpia od diabla, alebo na nich útočí svet: Netrpia sami, ale trpia všetci kresťania na zemi, dokonca aj všetci anjeli v nebi spolu s Kristom a sám Otec berie na seba ich utrpenie a pomáha im ho znášať. Jednému kresťanovi sa nemôže stať nič, čo by neovplyvnilo všetkých. Ak to vieš a veríš tomu, dokážeš zniesť a prekonať všetky možné pohromy. ... Preto sa viera musí pridŕžať tohto slova navzdory svojim pocitom i kriku sveta, ktorý verí, keď útočí na jednotlivého kresťana, že ho vykáže tam, kam patrí, a nik mu nedokáže pomôcť ani ho vyslobodiť, presne ako sa svet chvastal a tešil ohľadom Krista, keď visel na kríži. Vidíš, toto je jednota kresťanov, ktorú Kristus naznačuje týmito slovami. Ale človek nedokáže dosiahnuť túto jednotu, iba ak nás Boh zachováva v svojom mene, ako povedal, to je, ak zostaneme v Slove, ktoré sme dostali od Krista. Lebo slovo nás drží pohromade, aby sme všetci zostali pod jednou hlavou a držali sa Jeho samého, nehľadali inú svätosť ani nič iné okrem Krista netvrdili pred Bohom. Súhrnom, do Kristovho tela sme včlenení skrze Slovo, takže všetko, čo má On, je naše a môžeme Ho prijať ako naše vlastné telo. Ba čo viac, aj On musí prijať všetko, čo sa nám deje, takže svet, diabol ani žiadne nešťastie nám nemôžu uškodiť, ani nás poraziť. Lebo žiadna sila na zemi nie je dosť silná na to, aby zničila túto jednotu. Ale sa diabol snaží urobiť toto: hľadá, ako by preťal toto puto a odtrhol nás svojou lžou od Slova. Kde sa to stane, tam už vyhral. Lebo mimo Slova už nie je jednota, ale len a len rozdelenie, nespočetné sekty a skupiny, ktoré diabol uvádza do zmätku svojimi povrazmi a sieťami, to je, ľudským učením, keď každý hľadá nejakú zvláštnu svätosť vo svojich skutkoch.

St. Louis ed., 8:804-808.

„Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my.“ J 17:11

Tu vzniká otázka: Hoci Kristus vraví, že ide k Otcovi, musí zostať vo svete. Veríme predsa, že proroci mali pravdu, keď tvrdili, že Boh je všade a napĺňa nebo i zem, ako sa často píše v žalmoch – napr. Ž 130:8, že je aj v nebi, aj v priepasti alebo pekle. A sv. Pavol v Skutkoch 17:27-28 hovorí: „Veď On predsa nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme,“ takže je prítomný a dáva sa nájsť všade, kde ho ľudia hľadajú a volajú na Neho. … Prečo tu potom hovorí, že už viac nie je vo svete a toľko o tom rozpráva, akoby odchádzal tak ďaleko, že Ho už nebudeme mať medzi sebou? Odpoveď:  Sú dva spôsoby, ako to vyriešiť. Jeden majú horlivci. Tvrdia, že Kristus vystúpil na nebesá a teraz tam sedí ako v lastovičom hniezde. To znamená, že ich myšlienky sa trepocú podľa očí a zraku, ktorý sa dá v každej chvíli namieriť len na jedno miesto. Nedá sa naraz zamerať na nebo i zem. Vravia, že Kristus musí byť uzavretý a ohraničený na jednom mieste, takže nemôže byť zároveň nikde inde. Podobne chcú na základe svojho zraku a myšlienok vyvodiť z tohto či podobného verša záver, že Kristus nemôže byť všade so svojím telom a krvou vo Večeri Pánovej. Odpovedáme však podľa Písma a hovoríme: „Byť vo svete znamená byť vo vonkajšej existencii, ktorú zo skúsenosti poznáme, to znamená život, aký využíva a žije svet, ktorý sa nazýva fyzický život, v ktorom človek musí jesť, piť, spať, mať dom a hospodárstvo, skrátka musí sa zaoberať svetom a všetkými životnými potrebami.“ Ešte raz, všetkých, ktorí opustili tieto veci a sú od nich oddelení, takže už viac nepotrebujú jesť, piť, chodiť, stáť, označujeme, že už nie sú vo svete. Oni skrátka viac nežijú v prirodzených, telesných prácach… nie, že On úplne opustil svet a už s nami nie je, ale že sa viac nepotrebuje starať o pozemský život tak, ako sa stará človek. Preto viac nežije tak ako svet, to znamená telesným životom so všetkými jeho potrebami. Ich myšlienky sú preto prázdnym táraním a bľabotaním, keď si predstavujú, že „ísť zo sveta ku Otcovi“ znamená odísť z neba a zeme na konkrétne miesto. V opačnom prípade by diabol sám vládol svetu, takže Boh by tu nemal vôbec miesto a Kristus by nebol ani vo večeri Pánovej, ani v krste a dokonca, ak im budeme veriť, ani v srdciach veriacich. … Lebo, povedzte mi, kde je Otec? Určite nie hore v lastovičom hniezde. Ale ak príde k Otcovi, musí byť všade, kde je Otec. No Otec je všade, v nebi i mimo neho a mimo zeme či všetkých stvorení, takže nemôže byť pripútaný na určité miesto ako hviezdy na oblohe. Musíme povedať a veriť, že On je s nami, kdekoľvek na Neho voláme, v žalári, vode, ohni a vo všetkých potrebách. … Zostávať a nechať sa zachovávať v Božom mene znamená udržiavať v srdci čisté nefalšované Slovo. Veď to je Božie meno alebo úcta a chvála, že sa On káže a necháva poznať, že dáva odpustenie hriechov a zachraňuje len a len z opravdivej milosti skrze Krista. Tí, ktorí zostávajú v tomto učení či viere, sú Boží, volajú Ho svojím Bohom a Otcom, sú pomenovaní po Ňom a sú svätí. Lebo ak je Boh taký, také je aj Jeho Slovo a meno. A ako je Jeho meno sväté, tak sa aj my stávame skrz-naskrz svätí Jeho menom, nie naším životom či skutkami. Tí, ktorí opúšťajú Slovo, viac nie sú svätí, aj keď hľadajú a vyžadujú inú veľkú svätosť.

St. Louis ed., 8:799-803.

„A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ J 17:3

Týmito slovami Kristus vyjadruje, čo je a aký je večný život. Keďže povedal, že má moc dať večný život, niekto by sa mohol opýtať: „V čom spočíva tento večný život, alebo ako sa to stane, že ho dostaneme?“ Na to chce dať Kristus odpoveď a vraví: „Takto sa to má stať a takto ho majú dostať, že Ťa spoznajú ako jediného pravého Boha a Ježiša Krista ako Toho, koho si poslal.“ Vzácni otcovia silne používali tento verš proti heréze Ariánov, ktorí popierali božstvo Krista Pána. … Ariáni chceli tento verš pre svoje zámery prekrútiť a kládli dôraz na slovo „jediný“, akoby ním Kristus prisudzoval božstvo len Otcovi samému a sám sa z neho vylúčil. To však nie je dôkaz, ale nesprávna interpretácia Písma, vytrhli jedno slovo z kontextu a preleteli cez text, takže nevnímajú, k čomu nabádajú slová, keď sú navzájom pospájané. Veď aj my hovoríme, že je to pravda a správne sa učí, že neexistuje žiadny iný Boh, len On jediný. Ale oni nechcú vidieť, že to je prepojené s tým, že sa Kristus robí rovným Otcovi vo všetkých veciach a rečiach ako Ten, ktorý je ten istý pravý Boh, pretože kladie večný život do poznania Jeho a poznania Otca, čím oboje spája do jedného poznania. … Preto je dôraz na slove „Teba“, „aby poznali Teba, jediného pravého Boha.“ Kto je to tento „Ty“? Ty, ktorý si poslal Ježiša Krista. Kristus tým mieni: „Židia i ostatní tiež majú jediného pravého Boha, ako sa domnievajú. Ale nepoznajú Teba, jediného pravého Boha, pretože nepoznajú Ježiša Krista, Tebou poslaného, a pritom si kreslia boha podľa svojich vlastných predstáv, ktorý v skutočnosti vôbec nie je Boh, ale je len úplné nič.“ Takže vidíš, Kristus tu nepoužil slovo „jediný“ na to, aby sa oddelil od Otca kvôli božskej podstate… ale zviazal seba i Otca spolu, vlastne priviazal Otca k sebe proti všetkým tým, ktorí vykresľujú iného boha alebo hľadajú boha inde ako v Kristu Pánovi. … A teraz, čo to znamená poznať Otca a Krista? Ako sa to poznanie udeje? Odpoveď: Úplne tkvie v slovách: „Ktorého si poslal.“ Tí, ktorí tomuto porozumeli a bez pochybovania tomu veria, majú večný život. Ale čo znamená „ktorého si poslal“? Môžeš na to prísť sám, keď pouvažuješ nad cieľom Kristovho príchodu a nad tým, čo robil tu na zemi. Prišiel z neba a stal sa človekom, aby konal skutky, ktoré Mu Otec určil (ako to neskôr sám povie), teda vziať na seba hriech sveta a zomrieť, aby zmieril Otcov hnev a aby sám osobne premohol smrť a diabla a priviedol nás k sebe. Lebo keď Ho poslal Otec, toto poslanie nemohlo byť jednoduché či bezvýznamné, veď to bol výnimočný pokyn a taká dôležitá a vážna záležitosť, že to nemohol vykonať žiadny anjel alebo svätec, jedine Syn. Keď to musí vykonať On sám osobne, určite sa to musí týkať niečoho večného medzi Bohom a nami. Preto sa celý poklad ukrýva v slove „poslal“. Lebo ono odhaľuje a ukazuje zmýšľanie, srdce i vôľu Boha Otca naproti nám a zahŕňa všetko, čo Kristus urobil, kázal, pretrpel, vykonal a priniesol alebo nám dal. Jasne tiež ukazuje, že tento verš nehovorí o budúcom živote, pretože spoznať Krista ako Otcom poslaného neznamená nič iné ako veriť a poznať, že prišiel na zem, zomrel za naše hriechy, vstal z mŕtvych, získal a dal nám odpustenie hriechov – a to všetko patrí k tomuto životu.

St. Louis ed., 8:759-766.

Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil Teba, ako si Mu dal moc nad všetkými ľuďmi, aby im dal všetko, čo si Ty dal Jemu, (totiž) večný život. – Ján 17:1-2

Kristus chce povedať: „V mojej ruke sú všetci králi, kniežatá a všetko, čo má telo a krv, takže dokážem pomôcť mojim kresťanom z hriechu, smrti a všetkého nešťastia, ale teraz to ešte nie je zjavné, pretože som v takej slabosti a neúcte. Preto Ťa, Otče, prosím, osláv ma, aby som to mohol zjaviť a ukázať.“ Tu vidíš napísanú našu útechu a silu čeliť všetkým našim nepriateľom, že my, ktorí v Krista veríme a pridŕžame sa Jeho Slova, sme tí, ktorých Mu dal Boh Otec, a že sa chce o nás starať, chrániť nás a udržiavať. Nezáleží na tom, ako sa nad nás svet vyvyšuje, aj tak zostáva pod Kristom Pánom, takže nám nemôže ublížiť. Čím viac nás svet utláča, tým viac nám v skutočnosti musí poslúžiť na večný život. Preto by sme mali nepretržite dvíhať dlane, ďakovať a chváliť Boha, že nás zarátal medzi tých, ktorí Mu patria a sú Jeho vlastníctvom – pretože vieme, že máme Jeho slovo a že nás pre to slovo prenasledujú a považujú za nepriateľov sveta. Lebo tí, ktorí sú si týmto istí, by nemali pochybovať, že patria k tomu malému stádočku, ktoré bude mať večný život. Z tohto tiež môžeš vyvodiť záver: Keďže je to Kristovo dielo a dar, že máme večný život, celý svet s celou jeho múdrosťou, mocou a slávou musí kvôli nám skončiť v nemilosti a musí zmeniť našu slabosť a nemohúcnosť na slávu. Náš Kristus Pán to dostatočne preukázal na svojich nepriateľoch, keď prešiel z najhlbšej potupy do najväčšej slávy a zmenil na večnú hanbu všetko ich vychvaľovanie a velebenie spravodlivosti a svätého života, na ktorom trvali a pre ktoré ho prenasledovali. Pretože len On je Pán večného života, svet, ktorý Ho a jeho kresťanov prenasleduje, nemôže prísť k večnému životu, ani keď sa o to usiluje a domnieva sa, že to dosiahne vlastnou silou. Ale kde Kristus dáva večný život, tam musí byť večná sláva a česť. Naopak, kde sa to nedeje, musí tiež nasledovať večná potupa a nešťastie. Teraz, keď to vieme, nechajme našich nepriateľov, nech nás zahanbujú a znevažujú tak dlho, ako môžu; ich skutky čoskoro skončia. Lebo čo iné je tridsať, štyridsať či šesťdesiat rokov v porovnaní s večným životom ako chvíľka či dokonca nič pri porovnaní s celým naším životom na zemi? Ale všimni si, sv. Ján tu volí slová tak, ako je preň typické v porovnaní s inými evanjelistami, aby potvrdil učenie, že Kristus je spolu s Otcom pravý Boh. Veď slová: „ako si Mu dal moc nad všetkými ľuďmi, aby im dal ... večný život“, sú v rozpore s tvrdením, že Kristus je len človek.  Lebo takú moc nad všetkým živým a moc dávať večný život nemá žiadne stvorenie. Stvorenie síce môže prijať a dostať večný život, ale dať tento život to je len Božie dielo a moc. Dokonca aj anjeli, hoci žijú večne, nemôžu nikomu dať večný život. Ale tým, že priznáva, že On má moc dať večný život tým, ktorí sú Jeho, a túto moc dostal od Otca, jasne ukazuje, že je jednou božskou podstatou a silou s Otcom, aj keď On a Otec sú dve odlišné osoby.

St. Louis ed., 8:758-759.

Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil Teba, – Ján 17:1

To sú také jednoduché a nepatrné slová, až sa našim ušiam zdá, že nestoja ani za halier. Ale kto dokáže dostatočne pochopiť, aké úžasné a závažné veci ukrývajú tieto slová? ... Osláviť znamená chváliť, vyvýšiť, urobiť slávnym a známym, aby o tom celý svet spieval a hovoril. Kristus týmito slovami ukazuje, ako vtedy videl veci On a aká tieseň ho viedla k tomu, aby vyslovil modlitbu: „Prišiel čas, aby som trpel a zomrel tou najpotupnejšou smrťou, aby sa moja sláva, svetlo, meno i česť zastreli, musia zhasnúť.“ Robil úžasné veci, slávne kázal a konal, dával najavo svoju moc a silu, aby Ho právom celý svet oslavoval, uctieval a chválil. Ale deje sa opak: Namiesto úcty a oslavy, ktorá Mu patrí, sa topí len v hanbe a potupe, musí visieť medzi dvoma vrahmi na kríži a zomrieť ako najhorší a najbeznádejnejší darebák, ktorý kedy chodil po zemi. K žiadnemu vrahovi sa nikdy nesprávali tak hanebne a znevažujúco. ... Každý si myslel, že robí  Bohu tú najlepšiu službu, a že svet ozdravie, keď bude tento človek odstránený zo zeme. ... To znamená vrhnúť vzácneho znamenitého muža do temnoty. Takto musí tento svet prijať a uctiť si milého Krista, Svetlo a Spasenie celého sveta: Musí byť prekliaty celým svetom ako najhorší diabol. ... Toto tu Kristus nazýva „hodinou“. Modlí sa úprimne a mysľou, akoby už visel na kríži, akoby chcel povedať: „Teraz som uväznený uprostred hanby, smrti a lži v najhlbšej temnote. Nastal čas, aby si ma Ty z nej vytiahol, vyzdvihol a dal mi čestné miesto, lebo moje svetlo úplne zhaslo, svet do mňa kope, všetci sa mi vyhýbajú a utekajú odo mňa, takže niet pre mňa inej rady ani pomoci, jedine Ty. Veď na to, aby si ma vytrhol z hrdla smrti a moci diabla, ktorý je kniežaťom temnosti (Ef 6:12), treba večnú nadprirodzenú všemocnú moc.“ Ako sa však toto oslávenie udialo? Stalo sa to, keď Otec vzkriesil Krista zo smrti, hodil Mu diabla pod nohy, urobil Ho Kráľom a Pánom nad všetkým stvorením a  vyhlásil to verejne prostredníctvom evanjelia, nech to vie celý svet. To, čo sa stalo vtedy počas Veľkej Noci, musí sa neustále kázať až do konca sveta a musia to poznať všetky pokolenia. ... Kristus bol poslaný, aby chválil a slávne ohlasoval Otcovu slávu a česť. Je aj Človekom, skrze ktorého sa dáva Otec poznať a oslavuje sa. Ak by Kristus nebol oslávený, aj Otcova česť a sláva by stmavla a zhasla. Vlastne by zostala zneuctená a potupená s Kristom (lebo čokoľvek Syn znáša, musí podstúpiť a znášať aj Otec), aby sa svet a všetci rúhali: „Pozrite, kde je teraz Jeho Boh a Otec, ktorým sa tak slávne vychvaľoval? Ako pekne Mu pomohol!“ Aby tomu zabránil, musel v Ňom Otec ukázať svoju silu a moc a dať Mu takú veľkú česť, že pred Ním musí na svoju hanbu celý svet pokľaknúť a oslavovať Ho. Takto je Otec oslávený, teda je známy a káže sa o Ňom, ako o Tom, ktorý dokáže pomôcť v slabosti, hanbe a smrti a zmeniť ich na život, úctu a silu. A to naozaj začalo vtedy, keď Kristus prešiel zo smrti do slávy, vystúpil na nebesá, dal Ducha Svätého a udržiava vyhlasovanie po celom svete až do konca dní. Lebo to je úloha a práca Ducha Svätého, aby cez evanjelium zjavoval, akú veľkú a slávnu vec pre nás Boh urobil skrze Krista, teda, že nás vykúpil z hriechu, smrti a moci diabla, vzal nás pod svoju milosť a ochranu a úplne celý sa za nás vydal.

St. Louis ed., 8:751-754.

„Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril.“ J 17:1

Keď evanjelista hovorí tieto slová, predovšetkým takto vyzdvihuje a oslavuje modlitbu, s ktorou sú spojené aj vonkajšie gestá. Toto slúži na umlčanie bláznivých svätých, ktorí vyhlasujú, že také vonkajšie prejavy nemajú význam. Lebo tu vidíš, že Kristus sa modlí nielen ústami tak, že učeníci počujú slová. Ale zaujal aj postoj a gesto, ktoré sa zvykne robiť pri modlitbe: Niektorí si kľaknú, iní padnú na tvár, ďalší stoja a pozerajú do neba. Všetky tieto tri spôsoby sú v Písme. Kráľ Dávid padol na zem, keď sa modlil za svoje dieťa sedem dní (2Sam 12:16). Kristus padol na kolená aj na tvár, keď sa modlil v záhrade (Lk 22:41, Mt 26:39). Peter a ďalší padli k Pánovým nohám (Lk 5:8). Kristus však spomína aj státie v Markovi 11:25 (preklad prof. Roháček): „keď stojíte na modlitbe.“ Nie veľmi záleží na tom, či niekto stojí, kľačí alebo leží, pretože toto sú polohy tela, ktoré nie sú zakázané ani prikázané ako niečo potrebné. Patrí sem aj pozdvihnutie hlavy a očí k nebu, zloženie rúk, udieranie sa do hrude. Nemali by sme však nimi opovrhovať, pretože Písmo aj sám Kristus ich chvália. … Zároveň nie je nesprávne, ak sa niekto modlí len srdcom, pritom ako viaže snopy či leží v posteli. Ale je pravda, že ak to nie je nič viac len vonkajšie gestá, mrmlanie alebo nariekanie – ako ľudia posiaľ denne stávali v kostole, rátali zrniečka ruženca, prevracali stránky modlitebnej knižky, kričali, aby ich bolo počuť v zbore – to nie je modlitba. Lebo je to úplne bez srdca a duše a nikto nechce naozaj niečo žiadať alebo prijať od Boha. Ale keď sa také gestá, spev, reč alebo čítanie robia preto, aby roznietili v srdci túžbu a odhodlanie modliť sa, vtedy sú veľmi prospešné a dobré. Veď aj preto sa v kresťanstve už od prvých dní ustanovilo každodenné spievanie a čítanie žalmov, aby sa skrze Božie Slovo, počuté a prijaté v tele, vytváralo odhodlanie volať a nariekať pred Bohom. Máme aj veľa príkladov modlitby a vonkajšieho povzbudzovania k modlitbe. Napr. bol to zvyk proroka Elizea (2Kr 3:25, preklad prof. Roháček), že keď nemal chuť, alebo sa mu dostatočne nechcelo sa modliť, zavolal si harfistu, prostredníctvom ktorého sa prebral a získal prorocké osvietenie. … Neviem, akí silní v Duchu sú iní. Ale nemôžem sa stať takým svätým, ako si iní o sebe myslia, nech by som bol akokoľvek učený a  naplnený Duchom. Stále sa mi stáva, že v dome nie je Kristus, keď som bez Slova, keď nad ním nerozmýšľam a nepoužívam ho. Vlastne bez Slova nemám vôbec žiadnu túžbu ani Ducha modliť sa. Ale hneď, ako  si zoberiem žalm alebo verš z Písma, zažiari a rozhorí sa mi v srdci Slovo, premení moju myseľ i odhodlanie. Viem aj, že toto by mal prežiť každý sám. Dôvod toho všetci nachádzame v sebe, a to, že naše zmysly a myšlienky sú také neisté, nespoľahlivé a prelietavé, že aj keď úprimne chceme začať o niečo prosiť alebo rozmýšľať nad niečím dôležitým o Bohu, určite od pôvodnej myšlienky odbehneme na sto míľ skôr, než si to všimneme, ak na to ideme bez Slova a Písma. Skúste, ak chcete, a povedzte mi, ako dlho viete zostať pri danej myšlienke. … Takto biedne rozorvané je ľudské srdce… Poukazujem na to, aby sme sa neponáhľali popri veršoch, ako je tento, ako to robia prosté duše, ale naučili sa, prečo sú slová a vonkajšie prejavy prospešné a potrebné, teda, aby udržali srdce pohromade, inak bude rozptýlené. Musíme prilepiť svoje myšlienky k písmenám, presne tak ako sa držíme stromu alebo múra, aby sme sa nepošmykli, nezaleteli príliš ďaleko či nezablúdili, keď sledujeme vlastné myšlienky.

St. Louis ed., 8:747-750.

„Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril“ J 17:1

Spomedzi všetkého, čo robil náš Kristus Pán, mali by sme obzvlášť chcieť počuť to, ako si počínal, keď sa modlil a hovoril so svojím nebeským Otcom. Je napísané mnoho o tom, ako učil a konal zázračné znamenia, ale málo o tom, ako sa modlil. Tu máme pred očami mnoho slov, ktoré vyslovil pred svojimi učeníkmi a im zanechal. Ale nikto o to nedbá. Ak by to nebolo napísané, utekali by sme za tým aj na koniec sveta. Je to skutočne neobyčajne sústredená a úprimná modlitba, v ktorej otvára a vylieva celé svoje srdce pred nami aj pred Otcom. No používa také slová, ktoré našim ušiam znejú ako bezmocné detské táranie, ktoré nestojí ani za povšimnutie, ak ich počúvame bez Ducha Svätého. Veď rozum a ľudská múdrosť si nevšímajú to, čo sa neprestavuje a neprizdobuje ohromnými veľkolepými slovami, ktoré spôsobia, že všetky oči a uši idú vypadnúť. Ale ak by sme vedeli a uvážili, kto je Ten, čo prosí, a tiež kto je Ten, ktorého prosí, nepovažovali by sme tieto slová za zanedbateľné a nedôležité, ale uvedomili by sme si a cítili neobyčajnú moc a útechu, ktorú majú a prinášajú tieto jednoduché slová. Veď Kristus tu zachováva pravidlo, ktoré sám ustanovil a učil v Matúšovi 6:5-7, že ak sa chceme správne modliť, nemáme hovoriť mnoho pekných slov, ale jednoduché slová zo srdca. Preto by sme túto modlitbu nemali považovať za nedôležitú a zapodievať sa ňou len povrchne, akoby ju tvorili zbytočné slová človeka a každý si myslí, že by to vedel lepšie. Ak by sa aj niekto pokúsil vylepšiť ju, jeho schopnosti, slová a správanie by čoskoro stroskotali. No suma a dôvod tejto kapitoly je: Po dobrej kázni má nasledovať dobrá modlitba. To znamená, že keď si vyslovil Slovo, mal by si začať stonať a túžiť, aby malo aj moc a prinieslo ovocie. Veď keď teraz Kristus Pán vyslovil a dokončil všetko svoje učenie, vykonal svoju úlohu a obdaril svojich učeníkov dlhou skvelou utešujúcou kázňou, nakoniec aj On musel prosiť za nich aj za všetkých kresťanov, aby úplne vykonal svoju úlohu ako náš Veľkňaz, nevynechal nič, čo mohlo slúžiť na ich posilnenie a ochranu, pretože sa ich chystal zanechať samých vo svete. Preto vždy hovorievam, aká nevyhnutná je modlitba kresťana: Bez nej viera nemôže existovať ani vytrvať. Preto ak niektorí vyučujú, počúvajú a poznajú Božie Slovo, no nemodlia sa, prezrádzajú tým, že sú ešte stále pyšní a spokojní, akoby nepotrebovali všade Božiu milosť, nevidia svoju núdzu ani nebezpečenstvo, myslia si, že pevne sedia a už majú to, čo by si mohli žiadať. No diabol je priamo za nimi, zaútočí a zvrhne ich skôr, ako si všimnú, že sa niečo deje. To preto nás Kristus vlastným príkladom učí nezabúdať popri kázni na modlitbu, aby Slovo nezostalo bez ovocia, keď sa vyslovuje.

St. Louis ed., 8:746-747.