Martin Luther

„Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto verí vo mňa.“ J 7:38

Potečú rieky, rieky vody, ktorá dáva život. Kristus hovorí: „Toho, kto prichádza ku mne, podľa toho aj vystrojím, nielenže ho obživím a občerstvím tak, že uhasím jeho smäd a zbavím ho smädu. Ale ho aj premením na pevnú kaďu z kameňa, dám mu Ducha Svätého a dary, aby mohol tiecť k iným ľuďom, dal sa im napiť, uľavil im, posilnil ich a aj poslúžil iným tak, ako som ja pomohol jemu,“ ako hovorí sv. Pavol v 2. liste Korintským 1:4. Takto chce Kristus Pán toho, kto k Nemu príde, premeniť na iného človeka, než dokázal Mojžiš. Pred spoznaním evanjelia sme vyrábali svätých, tvorili sme jednu poučku za druhou a nebolo konca zákonom. Len sme vystrašili svedomia a spôsobili smäd. Ani tomu nemôže byť inak. Keď vyučujú svätci skutkov, vyvolávajú smäd a ešte väčší smäd, a jeden zákon za druhým, takže zákonom nieto konca a nikdy neprestanú, ako sme to vtedy všetci až príliš zažívali. Každý rok prišiel iný veľmi vzdelaný muž, ale blázni len morili svedomia. … Kristus však robí opak a neprestáva potešovať. Dáva napiť nielen tebe, ale cez teba aj druhým utišuje smäd, ktorý vytvoril zákon. A čím dlhšie sa evanjelium káže, tým viac sa uháša smäd a tým lepšie chutí evanjelium tým, ktorí sú smädní. Takže tí, ktorí veria v Krista a dostávajú napiť, môžu dať napiť aj iným, potešiť a obživiť ich. Ak by pred Ním stál celý svet, mal by dosť slov, ktorými by potešil všetkých. Toto tu tým Pán myslí: Dá sa im napiť, nie po lyžičke alebo cez rúrku s kohútikom, ale budú mať celé rieky potešenia. Majú byť plní tak, že pretekajú, všetkej moci a bohatstva pre všetkých, ktorí sú smädní. Takto môže dobrý pastor potešovať všetkých, ktorí sú v hriechoch, odstrániť ich hriechy. Nezáleží na tom, aké veľké sú a koľko ich je, odfúkne všetky hriechy jediným veršom. A keď smrť i boj pokračujú ďalej, kazateľ môže posilniť celú armádu tak, že zabudne a nedbá na smrť. Môže ju odplaviť a zbaviť sa jej jediným slovom a potešujúcim veršom. Ako? Vodou života. Myslí tým, že Jeho kazateľský úrad je rieka života, ktorá človeka oživuje. Zdá sa však, že to tak nie je, pretože Slovo je prosté. Môžeš ho len počuť, čítať alebo kázať. A ja počujem len zanedbateľný zvuk hlasu, vidím len nepatrné písmeno v knihe a mám myšlienku v srdci. Samotné Slovo, ktoré sa káže, má v skrytosti uplatniť takú moc, že ono – v diablovom kráľovstve, kde on mocne vládne – vymyje zo sŕdc húfy diablov presne tak, ako veľká rieka odplaví plevy. Dobre vie, prečo Božie Slovo nazýva riekou. Pretože pôsobí mnoho úžasných veľkých vecí a ďalej prúdi. Podobne sv. Peter na sviatok Letníc, Skutky apoštolov 2:41, obmýva z diablovho kráľovstva tritisíc ľudí jedinou kázňou ako riekou a vyslobodzuje ich v jedinej hodine. Umýva ich do čista od smrti, hriechu a diabla. Nezdá sa to byť veľa, no Slovo má takú moc. Rieka ich oživila a priblížila. Tí, ktorí teraz patria evanjeliu a Kristu, majú tú výsadu, že sú schopní prinášať taký úžasný úžitok. Otec a matka vedia potešiť a učiť svojich sluhov, deti a susedov, aby sa nebáli a nezúfali si. Vedia im pomôcť, pretože z ich tela vyviera živá voda, ktorá oživuje a občerstvuje drahé duše v každom nebezpečenstve a utrpení.

St. Louis ed., 8:84-86.

„V posledný veľký deň slávností stál Ježiš a volal: Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa.“ J 7:37

Človeka, ktorý dokáže dobre rozlíšiť zákon a evanjelium, môžeme právom nazvať doktorom. Lebo zákon a evanjelium sa musia rozlišovať. Zákon má vystrašiť a spôsobiť, že ľudia, hlavne tí suroví a krutí, sa začnú báť a zúfať si, až kým si neuvedomia, že nedokážu robiť to, čo zákon žiada konať, alebo získať milosť, takže si zúfajú. Veď to sa nestane, že by oni mohli získať milosť. Ako mi raz povedal dr. Staupitz: „Klamal som Bohu viac ako tisíckrát, že sa chcem stať dobrým, ale nikdy som to neurobil. Preto nebudem navrhovať, že sa polepším, pretože viem, že to nedokážem splniť; už nechcem viac klamať.“ Takto to bolo aj so mnou: Pred obrátením som sa vážne chcel stať dobrým – ale ako dlho to vydržalo? Len kým som slúžil omšu. O hodinu som bol horší ako predtým. Takto to ide ďalej, až pokiaľ sa človek úplne nevyčerpá a nemusí povedať: „Presuniem Mojžiša, zákon i snahu byť dobrý na iné miesto a zostanem verný inému kazateľovi, ktorý hovorí: ,Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete, ja vás občerstvím‘“ – a nech sú ti slová „poďte ku mne“ vzácne. Tento kazateľ neučí, že si schopný milovať Boha. Nehovorí ti, čo máš robiť a ako máš žiť. Keď to nedokážeš, nepovie ti, že sa aj tak musíš stať dobrý a byť spasený. To je iná reč ako učenie Mojžišovho zákona, ktorý sa zaoberá len skutkami. Zákon hovorí: „Nehreš. Choď a buď dobrý. Rob toto a toto.“ Ale Kristus hovorí: „Vezmi. Ty nie si dobrý, ale ja som bol dobrý za teba. Tvoje hriechy sú odpustené.“ Človek musí tieto dve kázne učiť a žiť podľa nich súčasne. Lebo nie je správne, ak sa človek drží jednej z nich. Veď zákon len vyvoláva smäd a jeho jediným účelom je vydesiť srdcia. No evanjelium len napája, rozradostňuje, oživuje a potešuje svedomia. Teraz, aby evanjelium nevytváralo len lenivých obžierajúcich sa kresťanov, ktorí si myslia, že nemusia byť dobrí, vraví zákon starému Adamovi: „Nehreš! Buď dobrý! Prestaň to robiť! Rob tamto!“ Keď toto svedomie vníma a vie, že zákon je viac ako nič, človek sa vydesí. Potom musíš počuť učenie evanjelia. Ak si zhrešil, počuj Krista učiteľa, ktorý hovorí: „Poď ku mne. Nedám ti zomrieť od smädu, ale dám sa ti napiť.“ Zbožným srdciam sa určite veľmi páčila tato reč, takže ľud povedal: „Beda, ak by sme to len vedeli skôr!“ Skutočne, ak by to učili v mojej mladosti mňa, ja, dr. Luther, by som svojmu telu ušetril mnoho trápenia a nestal by som sa mníchom. Ale teraz, keď máme túto kázeň, bezbožný svet ňou opovrhuje. Oni však netrpeli v horúcom kúpeli potu, ktorým sme ja i ďalší prešli. Preto, keďže nezažili tieseň svedomia, opovrhujú ňou, lebo nemajú smäd. Preto začínajú so sektami a zápalom. Platí: Ten, kto neokúsil horké, nepripomína si sladké. Tým, ktorí nikdy neokúsili smäd, tento nápoj nechutí. Smäd je dobrý čašník a hlad je dobrý kuchár. Ale ak nie je žiaden smäd, nič nemá dobrú chuť, nech je to akokoľvek dobré. Podobne, učenie zákona je dané, aby sa v ňom ľudia kúpali a potili sa v zákone ako v saune a pretrpeli strach a tieseň. Nasýteným a spokojným evanjelium dobre nechutí. Ale nechajme ich. Nie im je určená táto reč. Veď je to kázeň pre smädných, ktorým hovorí: „Nech prídu ku mne. Ja ich osviežim a dám sa im napiť.“

St. Louis ed., 8:82-83.

„V posledný veľký deň slávností stál Ježiš a volal: Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa.“ J 7:37

Kristus Pán tým chcel povedať: „Až dosiaľ ste od všetkých učiteľov, kazateľov a kňazov nedostali ani kvapku, aby sa vám uľavilo a utíšil sa váš smäd. Bolo len strápené, zmučené a vystrašené svedomie, až také smädné, že zomieralo od smädu.“ Nebolo nikoho, kto by potešil, ako je aj dnes málo útechy pod sektárskymi duchmi. Preto Kristus Pán hovorí: „Ja kážem iné učenie, ktoré obživí, občerství i napojí vás, ktorí ste smädní, aj ktorí ste zúfalí, vystrašení, so svedomím plným pochybností a neistoty o vašom vzťahu k Bohu. Len poďte sem. Nedám vám kyjakom po hlave, ani vám nevypichnem oči. Poďte ku mne. Dám vám napiť. To znamená, že vo mne a skrze mňa nájdete učenie, ktoré posilní a poteší vaše srdce, zbaví pochybností a dá vám istotu, že ste v dobrom vzťahu s Bohom.“ Učenie má dve časti: Zákon spôsobuje smäd, vedie do pekla a zabíja. Evanjelium však napája a vedie do neba. Zákon hovorí, čo by sme mali robiť, a my to nerobíme, nech sme akokoľvek svätí. To spôsobuje, že si nie som istý svojím spasením, a to ma privádza do smädu. ... Keď si uvedomíš, že Boha nemiluješ tak úprimne, ako by si mal, musíš priznať a povedať: Milý Bože, ja to nerobím. Nezachovávam zákon, pretože som ani dnes, ani včera nemiloval Boha, a rok čo rok vyznávam tú istú vec, teda, že robím to a to.“ Toto vyznávam neustále – kedy to skončí? Kedy si tvoje srdce odpočinie a bude v bezpečí v božej milosti? Stále budeš v pochybovať. Zajtra priznáš to isté, čo dnes. Obvyklé vyznanie neprestane. Kedy si chceš odpočinúť? Na čom postavíš svoje svedomie, aby si mohol vedieť, aký je tvoj vzťah k Bohu? Tvoje srdce ti to nedokáže povedať, nech by si robil čokoľvek. Lebo zákon trvá a vraví: „Máš milovať Boha a človeka z celého srdca.“ Ty však vravíš: „Ja to nerobím.“ Zákon na to odpovie: „Máš to robiť.“ To zákon spôsobuje, že sa bojím, takže musím byť smädný, vystrašený a triasť sa, hovoriac: „Čo spravím, aby sa Boh na mňa milostivo pozrel? Získam Božiu milosť, keď dodržím desatoro, budem mať dobré skutky a veľa zásluh? No to sa nikdy nestane. Nezachovávam desatoro. Preto ma milosť nikdy nenájde.“ Ukazuje sa preto, že človek nemôže nájsť pokoj v dobrých skutkoch, aj keď by chcel mať dobré svedomie. Získava túžbu nadobudnúť dobré, radostné, pokojné a spokojné svedomie. Prahne po pokoji. Toto sa volá smäd. Trvá to, kým nepríde Kristus a nepovie: „Ak chceš byť v pokoji, oddýchnuť si a mať dobré svedomie, radím ti, príď ku Mne a zanechaj Mojžiša a skutky. Rozlišuj medzi mnou a Mojžišom: Mojžiš vyvolal to, že máš smäd. Splnil úlohu a vykonal svoju prácu, vystrašil ťa, vysmädol si. Príď teraz aj ku mne. Ver vo mňa. Počúvaj moje učenie. Ja som iný kazateľ. Dám sa ti napiť a občerstvím ťa.“

St. Louis ed., 8:80-82.

„V posledný veľký deň slávností stál Ježiš a volal: Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa.“ J 7:37

Úbohé svedomia, keď sa majú zaoberať Bohom, chceli by vedieť, že náš Pán Boh im zaraz povie: „Tvoje hriechy sú odpustené,“ aby sa mohli uspokojiť a povedať: „Som si istý, že je môj hriech odpustený.“ Potom je smäd uhasený. Inak si srdce povie: „Neviem, či mám milostivého Boha a či sú moje hriechy odpustené, lebo som dobre nežil.“ Taký smädný človek, aj keby konal dobré skutky stovky tisíc rokov, nikdy nemôže na toto prísť a povedať: „Boh mi hovorí áno; som si istý, že moje hriechy sú odpustené.“ Toto zažil opát Hilarion z Gazy. Žil svätým životom mnícha takmer sedemdesiat rokov. Keď mal zomrieť, aj jeho prestrašila smrť, hoci povedal: „Duša moja, prečo sa obávaš, veď si slúžila Bohu takmer sedemdesiat rokov?“ Toto nemohol povedať vrah na kríži, veď sa nemohol pýšiť žiadnymi skutkami ani službami. Skutočne, tí, čo Krista a Jeho Slovo nepoznajú správne, musia zostať smädní. Ale sektárske duše nepoznajú Krista. Preto ich tento smäd zabije a oni v ňom musia zahynúť. Ale tí, ktorí cítia smäd, poznajú Krista, počujú a prijímajú Jeho Slovo, žasnú nad ním a vravia: „On je pravý prorok a pravý Kristus.“ Ľudia nekázali takto, ako dnes. Keď Božie Slovo pred 12 či 15 rokmi znovu nadobudlo význam, ľud usilovne počúval. Všetci sa tešili, že sa viac nemusia mučiť dobrými skutkami a hovorili: „Oslavujme Boha, že teraz máme vodu na pitie. Lebo my sme boli smädní. Učenie evanjelia bolo chutné. Pili sme ho a bolo to lahodné učenie.“ Ale teraz sme preplnení a unavení z tohto nápoja. Náš Pán Boh musí odísť a nechať nás zomrieť od hladu. Lebo On zostáva s tými, ktorí cítia svoju biedu. Ale tých, čo to vedia, je málo. Väčšina ľudí premenila evanjelium na telesnú slobodu, telesné občerstvenie a nápoj – už sa viac nechcú postiť a modliť. Z evanjelia získali výhodu a viac sa nestarajú o osud svojej duše. Nehľadajú útechu v evanjeliu. Už im viac ani nechutí.

St. Louis ed., 8:79-80.

„V posledný veľký deň slávností stál Ježiš a volal: Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa.“ J 7:37

Toto je reč, ktorá sa veľmi páčila zarmúteným srdciam i obyčajnému, obzvlášť zbožnému, ľudu. Oni Krista predsa vysoko vyzdvihovali ako proroka a Mesiáša. Ale nezdá sa byť príliš vzácna, keď sa ľudia pýšia. Preto Kristus vyslovil slová tak, aby udreli do srdca a potešili tých, ktorí ich potrebujú. A sú to milé potešujúce priateľské slová, ktoré občerstvujú, potešujú a posilňujú tých, ktorí sú v zajatí smädu. Predložil to tak, že keď sa Jeho Slovo nekáže medzi smädnými, skôr ním opovrhnú, ako ho príjmu. A teraz to vidíme v našich časoch presne tak, ako sa to dialo u Židov. Židia boli plní nápoja, opití prázdnou zbožnosťou a nechceli Kristov nápoj. Teraz je to tak s bežným človekom i sektárskymi duchmi: Všetci sú takí napití a takí bujarí, že sa ovraciavajú pre svoju veľkú svätosť; nie sú smädní.  Ale Kristus vraví, že Jeho učenie je pre tých, ktorí sú smädní. Tí, ktorí prežívajú smäd, tu majú kazateľa úľavy, samého Krista, ktorý im ukazuje, kde nájdu nápoj, ktorý utíši ich smäd, teda u Neho, u Krista Pána. Ten nápoj sa nachádza u Neho. Ale človek sa najprv musí spýtať, čo je smäd? Po zodpovedaní tejto otázky bude tiež vedieť a pochopí, že smäd sa hasí pitím. Toto nie je telesný smäd, ktorý zaženie pivo a víno. Je to skôr smäd duše a smäd ducha, ktorý sa volá úprimná túžba. V skutočnosti to je zarmútené biedne vystrašené doudierané svedomie, zúfalé a prestrašené srdce, ktoré by chcelo vedieť, na čom je vo vzťahu k Bohu. Sú to bojazlivé ustarostené svedomia, ktoré pociťujú hriech a vo svojej duši i tele poznajú vlastnú slabosť v Duchu. Uvažujú o Božích hrozbách, boja sa nášho Pána Boha, hľadia na Jeho zákon, hnev, súd, smrť a iné tresty. Tento strach je ten skutočný smäd. Veď to je prirodzené, že tí, ktorí majú strach, nešťastie či ťažkosti, majú od strachu obrovský smäd. Lebo človeku od strachu vyschne a prilepí sa jazyk. Je mu horúco a strach spotrebováva telesné tekutiny, čo vyvoláva smäd. Oveľa viac platí, že duša vysmädne a zoslabne, keď je tu duchovný strach a na obzore sa objaví hriech a príchod Božieho hnevu. Preto bola Kristova reč jemná, láskavá a úžasná pre tých, čo boli pod zákonom, počúvali Mojžiša, farizejov, sadukajov a iných zvodcov, ktorí morili a zaťažovali ľud zákonom a nechávali ich bez útechy. Neboli schopní kázať útechu, pokiaľ ide o odpustenie hriechov, ani nemali žiaden príkaz týkajúci sa takejto reči. V Matúšovi 9:3 šomrú, že Kristus Pán odpustil hriech ochrnutému človeku, hovoriac: Kto je tento, čo odpúšťa hriechy? A to isté sa udialo v Lukášovi 7:47, keď Kristus omilostil Máriu Magdalénu. Zo svojich kázní o dobrých skutkoch nenačerpajú tak veľa úľavy, tekutín a sily. A aj dnes, ... heretici učia: Ak po spovedi budeš čítať žalmy, potom bude odpustenie hriechov. Alebo ak pôjdeš na púť k sv. Jakubovi, staneš sa mníchom, budeš sláviť omše a vigílie, potom bude odpustenie hriechov. Chcú si sami zájsť po odpustenie hriechov, hovoria nám: „Urob toto; rob tamto, potom si zaslúžiš odpustenie hriechov.“ Nepopierajú, že Boh je veľkodušný, milostivý a odpúšťa hriech, ale hovoria, že človek musí niečím prispieť. To je diabolské učenie a židovské učenie. ... To netíši smäd. Namiesto toho by mali hovoriť: „Ver v Krista, pros Boha, potom Ti odpustí hriechy.“ Mali nasmerovať ľud od seba k Bohu; inak si nikto nebude istý odpustením hriechov.

St. Louis ed., 8:77-79.

„Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my.“ J 17:11

Keď diabol vidí, že Kristus získava učeníkov, začne zúriť, vylieva si všetok svoj hnev, celou silou a všetkou lžou proti tomu  bojuje a bez prestania pracuje, aby ich odtrhol od Krista. To preto Kristus prosí Otca, aby ich chránil a zachoval pod svojím menom, aby sa neroztratili, takže jeden bude odtrhnutý tu, iný tam, ale aby zostali nerozdelení a jedno. ... Ale my neporozumieme ani nepochopíme, čo znamená „jedno“, musíme tomu len veriť. Ale toto „jedno“ nie je nič iné ako to, o čom hovorí sv. Pavol v 1. liste Korintským 10:17, 12:12 a inde, teda že my, kresťania, sme všetci jedno telo. ... Toto je úžasne silná útecha pre všetkých, ktorí veria v Krista a pridŕžajú sa Slova, teda že my všetci sme súčasťou jediného tela a máme výsadu, že všetko, čo postihne jeden úd, postihuje celé telo, to neznamená totožnosť alebo zhodu. Lebo hoci mnohí sú jednej mysle a vôle, neprijímajú sa navzájom ako v jednom tele. Na základe tejto jednoty v tele sa kresťanstvo nazýva spoločenstvo svätých, nie podobnosť svätých, keďže všetci svätí či kresťania sú ako jeden zväzok či ako jeden koláč. V súlade s tým má kresťan útechu, lebo vie, že keď naň útočí diabol, neútočí na prst, ale na celé telo – na všetkých kresťanov vo svete, a ešte k tomu aj na Boha a Krista. ... Veď k takej jednote patrí, že žiadna časť či kúsok nežije a nevníma sama osebe bez života a vnímania všetkých ostatných, teda celé telo. Preto ak trpí ten najmenší úd kresťanstva, čoskoro to pocíti celé telo a povstane, takže všetci sa dajú do pohybu, začnú sa sťažovať a volať. Potom to počuje a vníma aj naša hlava, Kristus. A aj keď sa môže trošku omeškať, keď začne s hnevom hľadieť a ohŕňať nosom, určite nebude žartovať. Lebo toto povedal skrze proroka Zachariáša v 2. kapitole, verš 12: „Kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka.“ ... Ja tvrdím, že toto je tá najväčšia útecha kresťanov v každom utrpení, či trpia od diabla, alebo na nich útočí svet: Netrpia sami, ale trpia všetci kresťania na zemi, dokonca aj všetci anjeli v nebi spolu s Kristom a sám Otec berie na seba ich utrpenie a pomáha im ho znášať. Jednému kresťanovi sa nemôže stať nič, čo by neovplyvnilo všetkých. Ak to vieš a veríš tomu, dokážeš zniesť a prekonať všetky možné pohromy. ... Preto sa viera musí pridŕžať tohto slova navzdory svojim pocitom i kriku sveta, ktorý verí, keď útočí na jednotlivého kresťana, že ho vykáže tam, kam patrí, a nik mu nedokáže pomôcť ani ho vyslobodiť, presne ako sa svet chvastal a tešil ohľadom Krista, keď visel na kríži. Vidíš, toto je jednota kresťanov, ktorú Kristus naznačuje týmito slovami. Ale človek nedokáže dosiahnuť túto jednotu, iba ak nás Boh zachováva v svojom mene, ako povedal, to je, ak zostaneme v Slove, ktoré sme dostali od Krista. Lebo slovo nás drží pohromade, aby sme všetci zostali pod jednou hlavou a držali sa Jeho samého, nehľadali inú svätosť ani nič iné okrem Krista netvrdili pred Bohom. Súhrnom, do Kristovho tela sme včlenení skrze Slovo, takže všetko, čo má On, je naše a môžeme Ho prijať ako naše vlastné telo. Ba čo viac, aj On musí prijať všetko, čo sa nám deje, takže svet, diabol ani žiadne nešťastie nám nemôžu uškodiť, ani nás poraziť. Lebo žiadna sila na zemi nie je dosť silná na to, aby zničila túto jednotu. Ale sa diabol snaží urobiť toto: hľadá, ako by preťal toto puto a odtrhol nás svojou lžou od Slova. Kde sa to stane, tam už vyhral. Lebo mimo Slova už nie je jednota, ale len a len rozdelenie, nespočetné sekty a skupiny, ktoré diabol uvádza do zmätku svojimi povrazmi a sieťami, to je, ľudským učením, keď každý hľadá nejakú zvláštnu svätosť vo svojich skutkoch.

St. Louis ed., 8:804-808.

„Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my.“ J 17:11

Tu vzniká otázka: Hoci Kristus vraví, že ide k Otcovi, musí zostať vo svete. Veríme predsa, že proroci mali pravdu, keď tvrdili, že Boh je všade a napĺňa nebo i zem, ako sa často píše v žalmoch – napr. Ž 130:8, že je aj v nebi, aj v priepasti alebo pekle. A sv. Pavol v Skutkoch 17:27-28 hovorí: „Veď On predsa nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme,“ takže je prítomný a dáva sa nájsť všade, kde ho ľudia hľadajú a volajú na Neho. … Prečo tu potom hovorí, že už viac nie je vo svete a toľko o tom rozpráva, akoby odchádzal tak ďaleko, že Ho už nebudeme mať medzi sebou? Odpoveď:  Sú dva spôsoby, ako to vyriešiť. Jeden majú horlivci. Tvrdia, že Kristus vystúpil na nebesá a teraz tam sedí ako v lastovičom hniezde. To znamená, že ich myšlienky sa trepocú podľa očí a zraku, ktorý sa dá v každej chvíli namieriť len na jedno miesto. Nedá sa naraz zamerať na nebo i zem. Vravia, že Kristus musí byť uzavretý a ohraničený na jednom mieste, takže nemôže byť zároveň nikde inde. Podobne chcú na základe svojho zraku a myšlienok vyvodiť z tohto či podobného verša záver, že Kristus nemôže byť všade so svojím telom a krvou vo Večeri Pánovej. Odpovedáme však podľa Písma a hovoríme: „Byť vo svete znamená byť vo vonkajšej existencii, ktorú zo skúsenosti poznáme, to znamená život, aký využíva a žije svet, ktorý sa nazýva fyzický život, v ktorom človek musí jesť, piť, spať, mať dom a hospodárstvo, skrátka musí sa zaoberať svetom a všetkými životnými potrebami.“ Ešte raz, všetkých, ktorí opustili tieto veci a sú od nich oddelení, takže už viac nepotrebujú jesť, piť, chodiť, stáť, označujeme, že už nie sú vo svete. Oni skrátka viac nežijú v prirodzených, telesných prácach… nie, že On úplne opustil svet a už s nami nie je, ale že sa viac nepotrebuje starať o pozemský život tak, ako sa stará človek. Preto viac nežije tak ako svet, to znamená telesným životom so všetkými jeho potrebami. Ich myšlienky sú preto prázdnym táraním a bľabotaním, keď si predstavujú, že „ísť zo sveta ku Otcovi“ znamená odísť z neba a zeme na konkrétne miesto. V opačnom prípade by diabol sám vládol svetu, takže Boh by tu nemal vôbec miesto a Kristus by nebol ani vo večeri Pánovej, ani v krste a dokonca, ak im budeme veriť, ani v srdciach veriacich. … Lebo, povedzte mi, kde je Otec? Určite nie hore v lastovičom hniezde. Ale ak príde k Otcovi, musí byť všade, kde je Otec. No Otec je všade, v nebi i mimo neho a mimo zeme či všetkých stvorení, takže nemôže byť pripútaný na určité miesto ako hviezdy na oblohe. Musíme povedať a veriť, že On je s nami, kdekoľvek na Neho voláme, v žalári, vode, ohni a vo všetkých potrebách. … Zostávať a nechať sa zachovávať v Božom mene znamená udržiavať v srdci čisté nefalšované Slovo. Veď to je Božie meno alebo úcta a chvála, že sa On káže a necháva poznať, že dáva odpustenie hriechov a zachraňuje len a len z opravdivej milosti skrze Krista. Tí, ktorí zostávajú v tomto učení či viere, sú Boží, volajú Ho svojím Bohom a Otcom, sú pomenovaní po Ňom a sú svätí. Lebo ak je Boh taký, také je aj Jeho Slovo a meno. A ako je Jeho meno sväté, tak sa aj my stávame skrz-naskrz svätí Jeho menom, nie naším životom či skutkami. Tí, ktorí opúšťajú Slovo, viac nie sú svätí, aj keď hľadajú a vyžadujú inú veľkú svätosť.

St. Louis ed., 8:799-803.

„A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ J 17:3

Týmito slovami Kristus vyjadruje, čo je a aký je večný život. Keďže povedal, že má moc dať večný život, niekto by sa mohol opýtať: „V čom spočíva tento večný život, alebo ako sa to stane, že ho dostaneme?“ Na to chce dať Kristus odpoveď a vraví: „Takto sa to má stať a takto ho majú dostať, že Ťa spoznajú ako jediného pravého Boha a Ježiša Krista ako Toho, koho si poslal.“ Vzácni otcovia silne používali tento verš proti heréze Ariánov, ktorí popierali božstvo Krista Pána. … Ariáni chceli tento verš pre svoje zámery prekrútiť a kládli dôraz na slovo „jediný“, akoby ním Kristus prisudzoval božstvo len Otcovi samému a sám sa z neho vylúčil. To však nie je dôkaz, ale nesprávna interpretácia Písma, vytrhli jedno slovo z kontextu a preleteli cez text, takže nevnímajú, k čomu nabádajú slová, keď sú navzájom pospájané. Veď aj my hovoríme, že je to pravda a správne sa učí, že neexistuje žiadny iný Boh, len On jediný. Ale oni nechcú vidieť, že to je prepojené s tým, že sa Kristus robí rovným Otcovi vo všetkých veciach a rečiach ako Ten, ktorý je ten istý pravý Boh, pretože kladie večný život do poznania Jeho a poznania Otca, čím oboje spája do jedného poznania. … Preto je dôraz na slove „Teba“, „aby poznali Teba, jediného pravého Boha.“ Kto je to tento „Ty“? Ty, ktorý si poslal Ježiša Krista. Kristus tým mieni: „Židia i ostatní tiež majú jediného pravého Boha, ako sa domnievajú. Ale nepoznajú Teba, jediného pravého Boha, pretože nepoznajú Ježiša Krista, Tebou poslaného, a pritom si kreslia boha podľa svojich vlastných predstáv, ktorý v skutočnosti vôbec nie je Boh, ale je len úplné nič.“ Takže vidíš, Kristus tu nepoužil slovo „jediný“ na to, aby sa oddelil od Otca kvôli božskej podstate… ale zviazal seba i Otca spolu, vlastne priviazal Otca k sebe proti všetkým tým, ktorí vykresľujú iného boha alebo hľadajú boha inde ako v Kristu Pánovi. … A teraz, čo to znamená poznať Otca a Krista? Ako sa to poznanie udeje? Odpoveď: Úplne tkvie v slovách: „Ktorého si poslal.“ Tí, ktorí tomuto porozumeli a bez pochybovania tomu veria, majú večný život. Ale čo znamená „ktorého si poslal“? Môžeš na to prísť sám, keď pouvažuješ nad cieľom Kristovho príchodu a nad tým, čo robil tu na zemi. Prišiel z neba a stal sa človekom, aby konal skutky, ktoré Mu Otec určil (ako to neskôr sám povie), teda vziať na seba hriech sveta a zomrieť, aby zmieril Otcov hnev a aby sám osobne premohol smrť a diabla a priviedol nás k sebe. Lebo keď Ho poslal Otec, toto poslanie nemohlo byť jednoduché či bezvýznamné, veď to bol výnimočný pokyn a taká dôležitá a vážna záležitosť, že to nemohol vykonať žiadny anjel alebo svätec, jedine Syn. Keď to musí vykonať On sám osobne, určite sa to musí týkať niečoho večného medzi Bohom a nami. Preto sa celý poklad ukrýva v slove „poslal“. Lebo ono odhaľuje a ukazuje zmýšľanie, srdce i vôľu Boha Otca naproti nám a zahŕňa všetko, čo Kristus urobil, kázal, pretrpel, vykonal a priniesol alebo nám dal. Jasne tiež ukazuje, že tento verš nehovorí o budúcom živote, pretože spoznať Krista ako Otcom poslaného neznamená nič iné ako veriť a poznať, že prišiel na zem, zomrel za naše hriechy, vstal z mŕtvych, získal a dal nám odpustenie hriechov – a to všetko patrí k tomuto životu.

St. Louis ed., 8:759-766.

Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil Teba, ako si Mu dal moc nad všetkými ľuďmi, aby im dal všetko, čo si Ty dal Jemu, (totiž) večný život. – Ján 17:1-2

Kristus chce povedať: „V mojej ruke sú všetci králi, kniežatá a všetko, čo má telo a krv, takže dokážem pomôcť mojim kresťanom z hriechu, smrti a všetkého nešťastia, ale teraz to ešte nie je zjavné, pretože som v takej slabosti a neúcte. Preto Ťa, Otče, prosím, osláv ma, aby som to mohol zjaviť a ukázať.“ Tu vidíš napísanú našu útechu a silu čeliť všetkým našim nepriateľom, že my, ktorí v Krista veríme a pridŕžame sa Jeho Slova, sme tí, ktorých Mu dal Boh Otec, a že sa chce o nás starať, chrániť nás a udržiavať. Nezáleží na tom, ako sa nad nás svet vyvyšuje, aj tak zostáva pod Kristom Pánom, takže nám nemôže ublížiť. Čím viac nás svet utláča, tým viac nám v skutočnosti musí poslúžiť na večný život. Preto by sme mali nepretržite dvíhať dlane, ďakovať a chváliť Boha, že nás zarátal medzi tých, ktorí Mu patria a sú Jeho vlastníctvom – pretože vieme, že máme Jeho slovo a že nás pre to slovo prenasledujú a považujú za nepriateľov sveta. Lebo tí, ktorí sú si týmto istí, by nemali pochybovať, že patria k tomu malému stádočku, ktoré bude mať večný život. Z tohto tiež môžeš vyvodiť záver: Keďže je to Kristovo dielo a dar, že máme večný život, celý svet s celou jeho múdrosťou, mocou a slávou musí kvôli nám skončiť v nemilosti a musí zmeniť našu slabosť a nemohúcnosť na slávu. Náš Kristus Pán to dostatočne preukázal na svojich nepriateľoch, keď prešiel z najhlbšej potupy do najväčšej slávy a zmenil na večnú hanbu všetko ich vychvaľovanie a velebenie spravodlivosti a svätého života, na ktorom trvali a pre ktoré ho prenasledovali. Pretože len On je Pán večného života, svet, ktorý Ho a jeho kresťanov prenasleduje, nemôže prísť k večnému životu, ani keď sa o to usiluje a domnieva sa, že to dosiahne vlastnou silou. Ale kde Kristus dáva večný život, tam musí byť večná sláva a česť. Naopak, kde sa to nedeje, musí tiež nasledovať večná potupa a nešťastie. Teraz, keď to vieme, nechajme našich nepriateľov, nech nás zahanbujú a znevažujú tak dlho, ako môžu; ich skutky čoskoro skončia. Lebo čo iné je tridsať, štyridsať či šesťdesiat rokov v porovnaní s večným životom ako chvíľka či dokonca nič pri porovnaní s celým naším životom na zemi? Ale všimni si, sv. Ján tu volí slová tak, ako je preň typické v porovnaní s inými evanjelistami, aby potvrdil učenie, že Kristus je spolu s Otcom pravý Boh. Veď slová: „ako si Mu dal moc nad všetkými ľuďmi, aby im dal ... večný život“, sú v rozpore s tvrdením, že Kristus je len človek.  Lebo takú moc nad všetkým živým a moc dávať večný život nemá žiadne stvorenie. Stvorenie síce môže prijať a dostať večný život, ale dať tento život to je len Božie dielo a moc. Dokonca aj anjeli, hoci žijú večne, nemôžu nikomu dať večný život. Ale tým, že priznáva, že On má moc dať večný život tým, ktorí sú Jeho, a túto moc dostal od Otca, jasne ukazuje, že je jednou božskou podstatou a silou s Otcom, aj keď On a Otec sú dve odlišné osoby.

St. Louis ed., 8:758-759.

Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil Teba, – Ján 17:1

To sú také jednoduché a nepatrné slová, až sa našim ušiam zdá, že nestoja ani za halier. Ale kto dokáže dostatočne pochopiť, aké úžasné a závažné veci ukrývajú tieto slová? ... Osláviť znamená chváliť, vyvýšiť, urobiť slávnym a známym, aby o tom celý svet spieval a hovoril. Kristus týmito slovami ukazuje, ako vtedy videl veci On a aká tieseň ho viedla k tomu, aby vyslovil modlitbu: „Prišiel čas, aby som trpel a zomrel tou najpotupnejšou smrťou, aby sa moja sláva, svetlo, meno i česť zastreli, musia zhasnúť.“ Robil úžasné veci, slávne kázal a konal, dával najavo svoju moc a silu, aby Ho právom celý svet oslavoval, uctieval a chválil. Ale deje sa opak: Namiesto úcty a oslavy, ktorá Mu patrí, sa topí len v hanbe a potupe, musí visieť medzi dvoma vrahmi na kríži a zomrieť ako najhorší a najbeznádejnejší darebák, ktorý kedy chodil po zemi. K žiadnemu vrahovi sa nikdy nesprávali tak hanebne a znevažujúco. ... Každý si myslel, že robí  Bohu tú najlepšiu službu, a že svet ozdravie, keď bude tento človek odstránený zo zeme. ... To znamená vrhnúť vzácneho znamenitého muža do temnoty. Takto musí tento svet prijať a uctiť si milého Krista, Svetlo a Spasenie celého sveta: Musí byť prekliaty celým svetom ako najhorší diabol. ... Toto tu Kristus nazýva „hodinou“. Modlí sa úprimne a mysľou, akoby už visel na kríži, akoby chcel povedať: „Teraz som uväznený uprostred hanby, smrti a lži v najhlbšej temnote. Nastal čas, aby si ma Ty z nej vytiahol, vyzdvihol a dal mi čestné miesto, lebo moje svetlo úplne zhaslo, svet do mňa kope, všetci sa mi vyhýbajú a utekajú odo mňa, takže niet pre mňa inej rady ani pomoci, jedine Ty. Veď na to, aby si ma vytrhol z hrdla smrti a moci diabla, ktorý je kniežaťom temnosti (Ef 6:12), treba večnú nadprirodzenú všemocnú moc.“ Ako sa však toto oslávenie udialo? Stalo sa to, keď Otec vzkriesil Krista zo smrti, hodil Mu diabla pod nohy, urobil Ho Kráľom a Pánom nad všetkým stvorením a  vyhlásil to verejne prostredníctvom evanjelia, nech to vie celý svet. To, čo sa stalo vtedy počas Veľkej Noci, musí sa neustále kázať až do konca sveta a musia to poznať všetky pokolenia. ... Kristus bol poslaný, aby chválil a slávne ohlasoval Otcovu slávu a česť. Je aj Človekom, skrze ktorého sa dáva Otec poznať a oslavuje sa. Ak by Kristus nebol oslávený, aj Otcova česť a sláva by stmavla a zhasla. Vlastne by zostala zneuctená a potupená s Kristom (lebo čokoľvek Syn znáša, musí podstúpiť a znášať aj Otec), aby sa svet a všetci rúhali: „Pozrite, kde je teraz Jeho Boh a Otec, ktorým sa tak slávne vychvaľoval? Ako pekne Mu pomohol!“ Aby tomu zabránil, musel v Ňom Otec ukázať svoju silu a moc a dať Mu takú veľkú česť, že pred Ním musí na svoju hanbu celý svet pokľaknúť a oslavovať Ho. Takto je Otec oslávený, teda je známy a káže sa o Ňom, ako o Tom, ktorý dokáže pomôcť v slabosti, hanbe a smrti a zmeniť ich na život, úctu a silu. A to naozaj začalo vtedy, keď Kristus prešiel zo smrti do slávy, vystúpil na nebesá, dal Ducha Svätého a udržiava vyhlasovanie po celom svete až do konca dní. Lebo to je úloha a práca Ducha Svätého, aby cez evanjelium zjavoval, akú veľkú a slávnu vec pre nás Boh urobil skrze Krista, teda, že nás vykúpil z hriechu, smrti a moci diabla, vzal nás pod svoju milosť a ochranu a úplne celý sa za nás vydal.

St. Louis ed., 8:751-754.