Zamyslenia 2020
každodenné Biblické zamyslenia
Zamyslenia 2020 (184)
„Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje!“ Mt 6:9
Vyrastal som bez otca. Moja mama sa vydala a rozviedla sedemkrát a pomedzi to mala mnohých priateľov. Zdalo sa, že sa jej páči prechádzať zo vzťahu do vzťahu, ak to tak chcete nazvať, a vravela mi, aby som týchto mužov volal ocko.
Asi po treťom mi to zovšednelo. Mama ma predstavila úplne cudziemu človeku a povedala: „Toto je tvoj nový otec. Volaj ho ocko.“ Ale ja som nechcel volať týchto chlapov otcom okrem muža menom Oscar Laurie. Správal sa ku mne tak, ako by sa mal správať otec k synovi.
V tom, čo je známe ako modlitba Pánova v Matúšovi 6, povedal Ježiš učeníkom: „Vy sa teda takto modlite: Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje!“ (verš 9). Toto bola pre Žida prevratná myšlienka. Židia v prvom storočí Boha nenazývali „Otcom“. Popravde, Jeho meno si tak ctili a vážili, že by ho ani nevyslovili.
V celom Starom zákone je Boh označený ako „Otec“ menej než sedemkrát. Ak sa tak označuje, je to buď nepriamo, alebo pomerne neurčito. Takže, keď Ježiš označil Boha ako svojho Otca, bol obvinený z rúhania.
Ježiš nám dovoľuje viac než to – nabáda nás, aby sme sa modlili: „Otče náš, ktorý si v nebesiach.“ Náš nebeský Otec je iný ako naši otcovia na zemi. Otcovia a mamy môžu svoje deti nechať v kaši. A deti sklamať rodičov. Všetci to druhým z času na čas robievame.
Žalmista Dávid, ktorý vedel, aké je to mať otca, ktorý ho nemiluje, povedal o Bohu, že On je „Otcom tým, čo nemajú otca“ (Ž 68:5). Boh Ti bude takým Otcom.
„Večnou milosťou sa zľutujem nad tebou - vraví Hospodin, tvoj Vykupiteľ.“ Iz 54:8
Ak je Boh všemocný a milujúci, zdá sa byť nezlučiteľné, že dovolí, aby bol niekto zatratený. Tu opäť zjednodušujeme, lebo nerozumieme Božej povahe. Boh nemôže ísť proti vlastným zákonom a proti svojej prirodzenosti. Je svätý. Nedokáže vo svojej prítomnosti zniesť hriech. Stvoril nás slobodných, aby sme si vybrali, ako budeme žiť. Pozýva nás, aby išli k Nemu, no necháva nám slobodu usilovať sa o svoje ciele s ich prirodzene tragickými dôsledkami. Povrchne vravievame: „Milujúci Boh by iste nedovolil, aby bol zatratený človek, ktorého miluje. To predsa nemôže.“ Ani zďaleka to nedovolil – Boh spravil všetko, čo mohol, aby tomu zabránil! Hovorme o láske!“ Boh tak miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal…“ To je dobrá správa. Pre to, čo Boh z lásky pre nás urobil, nemusíme byť zatratení.
Modlitba dňa
Všemocný Bože, vo svojom živote zakúšam Tvoju veľkodušnú lásku, keď žijem každý deň skrze milosť Tvojho Syna Ježiša Krista.
„A pre ich neveru neurobil tam mnoho divov.“ (Mt 13:58)
Je pre mňa zaujímavé, že Ježiš vo svojom rodnom meste Nazarete kvôli nevere neurobil žiaden zázrak. „Keď prišiel do svojej otčiny, učil v ich synagóge, tak že sa veľmi čudovali a hovorili: Odkiaľ je u Neho taká múdrosť a divy? Či nie je synom toho tesára? Či sa Mu matka nevolá Mária a bratia Jakub, Jozef, Šimon a Júda? A či Jeho sestry nežijú všetky medzi nami? Odkiaľ teda má všetko toto?“ (Mt 13:54-56) Inými slovami: „Ježiša poznáme odmalička. Zvykol pracovať v tesárskej dielni svojho otca. Takže on je Mesiáš? No nie. Neveríme tomu.“ Biblia nám vraví, že sa tam neudiali žiadne zázraky.
List Židom 11:6 nás napomína: „Bez viery však nie je možné páčiť sa (Bohu). Lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú.“
Biblia hovorí príbeh o žene, ktorá trpela na krvotok. Všetky svoje peniaze minula na lekárov, no zbytočne. Verila, že keby sa len dotkla Ježišovho rúcha, uzdravil by ju. Preto keď Ježiš prechádzal mestom, načiahla sa cez dav a dotkla sa lemu Jeho rúcha. Ježiš sa zastavil, dav sa rozostúpil a ona tam stála.
Chcel Ježiš túto ženu pokarhať? Nie, chcel ju pochváliť. „On jej povedal: Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!“ (L 8:48)
Žena svoju vieru praktizovala. My musíme robiť to isté. Ľudia vravia veci ako: „Mne sa to nikdy nestane“ alebo „Boh by to nikdy neurobil.“ Pravdepodobne by to neurobil. No potom niekto iný môže povedať: „Modlím sa za to. Pýtam sa na to Pána.“ Tu vstupuje viera. Bez viery nie je možné páčiť sa Bohu.
„Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania, vediac, že skúšky vašej viery spôsobia vytrvalosť.“ (Jk 1:2-3)
Často si zbožne želáme, aby sme mali prospech z cvičenia, kým by sme oddychovali v nejakom pohodlnom kresle. Nič také však neexistuje. Rovnako, keď bežíme v pretekoch života, nemôžeme sedieť. Nemôžeš behať a zároveň nehybne stáť. Ak sedíš, nebežíš. Ak bežíš, nesedíš.
Tak ako sa sval spevňuje používaním, ako je zničený a vybudovaný, tak sa upevňuje a upadá aj naša viera. Jakub v prvej kapitole hovorí: „Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania, vediac, že skúšky vašej viery spôsobia vytrvalosť.“
Boh bude skúšať našu vieru pre naše vlastné dobro. Viem, že by sme chceli mať bezstarostné životy. Viem, že by sme chceli mať životy bez pokušení. Hovorí sa, že jeden kresťan, ktorý bol pokúšaný, je hodný tisíc kresťanov, ktorí pokúšaní neboli. Takisto sa hovorí, že kresťania sú vo veľkej miere podobní čajovým vreckám. Pokiaľ ich neponoríš do horúcej vody, nevieš, akí v skutočnosti sú.
Viera rastie so skúškami. Zober si napríklad Abraháma. Pán ho začal skúšať tým, že mu povedal, aby opustil svoju krajinu. Neskôr mu Boh prikázal, aby vzal svojho syna Izáka a položil ho na oltár. Začal jednoduchým testom a pokračoval náročnejším.
V našich životoch kresťanskej viery budeme prechádzať sériami skúšok. Každá jedna z nich nás posilní. Áno, skúšky budú naberať na náročnosti. Avšak my budeme silnejší, pretože Boh nás formuje do tvaru pre väčšie výzvy a príležitosti. Všetko je príprava na niečo ďalšie.
„Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a hubil; a ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere!“ (J 10:10)
Počul som o mužovi, ktorý si na letisku zobral taxík. Ako sa tak viezli, mužovi napadla otázka pre taxikára. Naklonil sa teda k nemu a poklepal ho po pleci. Taxikár vykríkol, a predtým, než sa stihol upokojiť, prudko strhol volant a prešiel cez štyri jazdné pruhy.
„Čo sa to práve stalo?“ opýtal sa šokovaný pasažier.
„Veľmi sa ospravedlňujem, pane“ vysvetlil vodič. „Štyridsať rokov som šoféroval pohrebné vozidlo a toto je môj prvý deň v taxíku.“
Ako starneme, začíname častejšie rozmýšľať o posmrtnom živote. Vieme, že prichádza a jeho realita silnie. Začíname strácať priateľov a možno dokonca aj niektorých členov rodiny. Vieme, že náš deň nastane.
V detstve sa nám zdá, že život plynie veľmi pomaly. V tretej triede som mal pocit, akoby som v nej bol dvadsať rokov. Teraz však desaťročia ubiehajú rýchlo. Dobrá správa je, že vďaka smrti a vzkrieseniu Ježiša môžeme žiť život naplno. List Rímskym 8:11 nám pripomína: „A ak prebýva vo vás Duch Toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, tak Ten, ktorý Krista Ježiša vzkriesil z mŕtvych, aj vaše smrteľné telá oživí svojím Duchom, prebývajúcim vo vás.“
Keď som bol malé dieťa, premýšľal som nad zmyslom svojho života. Prečo som na tejto zemi? Prečo vo svojom vnútri prežívam prázdnotu? Hľadal som. Vo veku sedemnásť rokov som počul evanjelium povedané takým spôsobom, že som mu porozumel. Pozval som Ježiša do svojho života. A našiel som zmysel, ktorý som hľadal.
Ježiš nám dáva život, ktorý stojí za to. Medicínska veda sa snaží ľuďom pridať roky života, Kristus však pridáva život tvojim rokom.
„ako totiž všetci umierajú v Adamovi, tak všetci aj ožijú v Kristovi.“ (1K 15:22)
Existuje mnoho ľudí, ktorí tvrdia, že zomreli a zažili posmrtný život, presnejšie nebo. Zvyčajne opisujú prekrásne, jasné svetlo a ako pociťovali ohromný pokoj.
Ľudí to do istej miery upokojuje, najmä neveriacich. Prináša im to nádej, že na druhej strane bude všetko v poriadku. Ale sú na to ochotní staviť večnosť?
Koncept neba pochádza z Biblie. V skutočnosti by sme bez Biblie ani slovo nebo nepoznali. Jediným spoľahlivým zdrojom informácií o posmrtnom živote je Biblia, ktorá nám v dostatočnej miere vraví, čo bude na druhej strane. Verím v nebo, pretože Boh povedal, že existuje.
Nebo je miesto, kde prebýva Boh. A ak si kresťan, vďaka Ježišovmu vzkrieseniu stráviš svoj posmrtný život v nebi. Nebo však nie je automatická destinácia pre každého človeka; je to destinácia pre človeka, ktorý vložil svoju vieru v Krista.
Ak si kresťan, pôjdeš po smrti priamo do neba. Apoštol Pavol vyhlásil, že „…radšej si volíme vysťahovať sa z tela a prebývať s Pánom.“ (2K 5:8) Keď zomiera kresťan, deje sa nasledovné: jeho duch ide priamo do Božej prítomnosti. Ako nám vraví 1K 15:21-22: „Lebo ako smrť skrze človeka, tak skrze človeka aj zmŕtvychvstanie; ako totiž všetci umierajú v Adamovi, tak všetci aj ožijú v Kristovi.“
Vašich milovaných, ktorí zomreli vo viere, čaká telesné vzkriesenie. Rovnako čaká aj teba. Ježiš na kríži porazil smrť.
„Prebuď sa a posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať, lebo tvoje skutky som nenašiel dostatočnými pred mojím Bohom!“ (Zjav 3:2)
Ruth Bell Graham povedala nasledovné: „nudný človek je ten, ktorý ti povie pravdu, keď sa ho opýtaš, ako sa cíti.“ Takíto ľudia existujú. Radi rozprávajú o svojich bolestiach a trápeniach. Potom sú tu ostatní, ktorí zapierajú, že im niečo je. Zdráhajú sa ísť k lekárovi, hoci môžu mať vážny problém.
Ako veriaci môžeme byť chorí alebo umierať duchovne. Strácame našu blízkosť s Ježišom, intimitu s Ním. Ježiš povedal cirkevnému zboru v Sardách nasledovné: „poznám tvoje skutky, máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.“ (Zjv 3:1)
Nebola to lenivá či nečinná cirkev. Neboli to flákači. V skutočnosti boli známi široko ďaleko. Táto cirkev pravdepodobne uskutočňovala množstvo aktivít. Navonok mala všetky znaky napredujúcej cirkvi.
Rozvíjal sa v nej však problém, ktorý dokázal uvidieť jedine Ježiš: „tvoje skutky som nenašiel dostatočnými pred mojím Bohom!“ (v. 2) Inými slovami: „Nenapĺňaš zámer, pre ktorý si tu bola ustanovená.“
Človek, ktorý duchovne umiera, je zvyčajne posledný, ktorý o tom vie. Myslí si, že je všetko v poriadku. Vie si odôvodniť každé rozhodnutie, ktoré urobil. Dokonca aj vtedy, ak je to zlé rozhodnutie.
Ježiš nám dal svoj recept na duchovné obnovenie. Prehlásil: „Prebuď sa a posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať…“ Inými slovami, uvedom si, že niečo vážne nie je v poriadku. Najprv sa prebuď a potom „posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať…“ Slovo posilňuj znamená: „spevni, čo je krehké.“
Ježiš v podstate hovorí: „Zotrvaj pri mne. Nevzdávaj sa.“ Ježiš môže vyliečiť duchovne chorého veriaceho.
„Pán nemešká so zasľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká, ale vám zhovieva, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie.“ (2Pt 3:9)
Som pastorom viac ako štyridsať rokov. Keď som začínal s kázaním, kázal som skorý návrat Ježiša. Dokonca som navrhol nálepku na auto s mojou animovanou postavičkou Znovuzrodený Ben a s nápisom „Ježiš prichádza!“ Vytlačili sme to. A následne sme to vytlačili znovu.
Neľutujem nič z toho, čo som urobil. Len preto, že sa to odohralo pred štyridsiatimi rokmi, neznamená to, že som sa mýlil. Teraz sme o štyridsať rokov bližšie k Ježišovmu návratu. A stále som z toho nadšený. Myslím si, že by sme každý deň mali žiť, akoby to bol deň Kristovho príchodu, pretože raz ten deň nastane. V skutočnosti by sa veľa ľudí malo tešiť, že Boh v roku 1970 neodpovedal na naše modlitby, pretože vtedy neboli kresťanmi.
Biblia nám pripomína: „Pán nemešká so zasľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká, ale vám zhovieva, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie.“ (2Pt 3:9)
Keď veríš tomu, že Ježiš môže prísť kedykoľvek, má to na teba duchovne očisťujúci účinok. Prvý list Jána 3:3 nás učí: „A každý, kto má takúto nádej v Ňom, očisťuje sa, ako je čistý On.“
Ako teda máme žiť v očakávaní Jeho návratu? Máme žiť zbožné životy na Jeho slávu a nerobiť kompromisy. Každý deň by sme mali žiť, akoby bol náš posledný, pretože môže byť. Aký je tvoj postoj k Pánovmu príchodu? Človek, ktorý je pred Bohom spravodlivý, povie, rovnako ako apoštol Ján: „Amen! Príď, Pane Ježiši!“
„A tak: kto vie dobre robiť, a nerobí, má hriech.“ (Jk 4:17)
Štatistika nám prezrádza, že 95 % kresťanov nikdy nikoho neviedlo ku Kristovi. Nemusí to tak ostať. Problémom je, že väčšina kresťanov vníma Veľké poverenie ako Veľký návrh. Pre zvyšok je Veľké poverenie Veľká vec.
Kto je povolaný ísť do celého sveta a kázať evanjelium? Sme to my. V Evanjeliu podľa Matúša 28:19-20 Ježiš vyhlásil: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal…“
V Evanjeliu podľa Marka Ježiš prikázal nasledovné: „Potom im povedal: Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16:15) Z týchto veršov vyplýva, že každý kresťan je povolaný ísť do sveta a hlásať dobré správy o Ježišovi Kristovi a podľa svojich najlepších schopností viesť ľudí ku Kristovi.
Verím, že pre kresťanov v skutočnosti môže byť hriech neísť do celého sveta a nekázať evanjelium. Existuje spáchaný hriech, čo znamená, že robíš niečo, čo by si robiť nemal, ale takisto je tu aj hriech nečinnosti, čo znamená, že nerobíš niečo čo by si robiť mal.
List Jakuba nás učí: „A tak: kto vie dobre robiť, a nerobí, má hriech.“ (Jk 4:17)
Ako kresťania máme evanjelium. Máme pre ľudí cestu, ktorá môže zmeniť ich večnú adresu z pekla na nebo. A predsa mnohí z nás nevystúpia zo svojej komfortnej zóny. Nechceme ísť a hovoriť o Ježišovi niekomu, kto o Ňom nikdy nepočul. Potrebujeme prekonať našu neochotu, pretože Kristus nás poveril kázaním evanjelia.
„…hriech striehne pri dverách, na teba je upriamená jeho žiadostivosť; ale ty ho opanuj!“ (1M 4:7)
Peter Hathaway Capstick vo svojej knihe Death in the Long Grass hovorí pravdivý príbeh o levoch, ktoré napádali svojich lovcov. Tieto mačkovité šelmy prišli na chuť ľudskej krvi. V noci sa vkrádali do loveckých táborov, prekračovali spiacich mužov, vybrali si obeť a odtiahli ju preč. Jeden konkrétny lev zabil viac než sto mužov. Levy boli natoľko efektívne v tom, čo robili, že ich obete netušili, kedy znovu zaútočia.
Hriech je v našich životoch ako divoké zviera, pripravené zaútočiť. Kain bol, napríklad, nahnevaný, že jeho obetu Hospodin neprijal, zatiaľ čo obetu jeho brata áno. Boh ho varoval nasledovnými slovami: „Zaiste, ak budeš dobre robiť, rozjasní sa ti; ak však nebudeš dobre robiť, hriech striehne pri dverách, na teba je upriamená jeho žiadostivosť; ale ty ho opanuj!“ (1M 4:7)
Boh v podstate vravel: „Radšej by si mal dostať hriech pod kontrolu, Kain, lebo inak bude mať hriech pod kontrolou teba.“ Očividne sa v tom do toho momentu Kainovi nedarilo. Nakoniec sa poddal hriechu a zabil svojho brata.
Hriech rovnako striehne aj pred našimi dverami. Zlo hľadá v našich životoch zraniteľné miesta. Hľadá naše slabosti. Hľadá spôsoby, ako nás zraziť k zemi.
Preto nás Biblia varuje, aby sme nedávali miesto diablovi. List Efezským nám v 4:26-27 vraví: „Hnevajte sa, ale nehrešte; nech slnko nezapadá nad vaším hnevom. Nedávajte miesto diablovi.“ S diablom dohody neuzatváraš; od diabla si držíš odstup.
Nepodceňuj diabla. Nevytváraj vo svojom živote základňu pre hriech.
Viac...
„Ježiš im však odpovedal: Majte vieru v Boha!“ (Mk 11:22)
Niektorí ľudia tvrdia, že v náboženstvo neveria. „Viera je pre jednoduchých ľudí,“ povedia. „Ja som človek, ktorí verí faktom. Nežijem z výmyslov. Som niekto, kto uverí až po tom, čo sa o tom na vlastné oči presvedčí. Nikde vo svojom živote vieru nepraktizujem. Viera je pre hlupákov.“
Vieru v skutočnosti vo svojich životoch používame stále. Ak ideš do reštaurácie, sadneš si, objednáš a zješ jedlo, ktoré ti prinesú. Praktizuješ tým vieru. Nevieš, kto jedlo pripravil. Netušíš, čo v kuchyni robili. Zoberieš však do ruky vidličku a začneš jesť. Veríš, že dodržiavajú hygienické normy a tvoje jedlo pripravujú správne.
A čo keď ideš k lekárovi? Povedia ti, že potrebuješ operáciu. Objednáš sa teda u lekára a necháš sa zoperovať. Veríš tomu, čo ti lekári povedia. A keď ideš do lekárne, veríš lekárnikovi, že ti vydá správne lieky.
Hoci o aerodynamike vieš len málo, keď nastúpiš do lietadla dôveruješ, že nejako len vzlietne a bezpečne ťa dopraví do tvojej destinácie. Rovnako dôveruješ ľuďom v kokpite, ktorí stroj pilotujú.
Preto sa nesnaž tvrdiť, že vieru nepraktizuješ. Svoju vieru vkladáš do pilotov, lekárov, kuchárov a lekárnikov. Vieru vidíš každodenne. List Židom nám v 11:3 vraví: „Vierou chápeme, že veky povstali slovom Božím, aby - čo je viditeľné - nepovstalo z viditeľného.“
„Ježiš im však odpovedal: Majte vieru v Boha!“ Predmetom našej viery je Všemohúci Boh. Maj vieru v Boha.
„Ale vy, milovaní, vzdelávajte sa vo svojej najsvätejšej viere a modlite sa v Duchu Svätom. Udržujte sa v láske Božej a očakávajte milosrdenstvo nášho Pána Ježiša Krista na večný život.“ (Jud 1:20-21)
Zdá sa mi, že mnohí považujú vieru za pekné veľké auto. Ľudia si ho kúpia a potom k nemu dokúpia vybavenie. Vylepšia ním vozidlo. Menšie kolesá zamenia za obrovské, zaobstarajú si veľký navijak na prednú časť a napokon pridajú obrovské svetlá. A keď sa ženú za tebou, vo svojom spätnom zrkadle môžeš vidieť akurát ich podvozok.
Možno vedľa teba zastavia na čerpacej stanici a ty s nimi nadviažeš rozhovor počas toho, kým tankuješ benzín.
„Máte super fáro,“ povieš. „Jazdíte na ňom často?“
„Čo? Robíte si zo mňa srandu? Viete, koľko ma to stálo? Neexistuje, že by som túto štvorkolku zobral do špiny. Som na ceste do autoumyvárne.“
V určitom smere je to všetko len naoko. Niektorí ľudia takto žijú vieru. Radi o nej rozprávajú, no nepoužívajú ju.
Júda nás učí: „Ale vy milovaní, vzdelávajte sa vo svojej najsvätejšej viere a modlite sa v Duchu Svätom.“ (v. 20) Prezrádza nám, že viera koná. Je činná. Júda vraví: „Modlite sa. Vzdelávajte sa. Udržujte sa.“ Inými slovami, konajte svojou vierou. Nezanedbávajte ju.
Viera sa vo veľkej miere podobá svalu. Čím viac sval používaš, tým silnejší sa stáva. Ak však svoje svaly zanedbávaš, nevybudujú sa. A ak ich budeš zanedbávať pridlho, môžu dokonca zakrpatieť.
Viera nežije v teoretickej ríši, ale v aktívnom svete. Preto svoju vieru používajme. Praktizujme ju. A potom sledujme, čo Boh dokáže.
„Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto verí vo mňa.“ J 7:38
Potečú rieky, rieky vody, ktorá dáva život. Kristus hovorí: „Toho, kto prichádza ku mne, podľa toho aj vystrojím, nielenže ho obživím a občerstvím tak, že uhasím jeho smäd a zbavím ho smädu. Ale ho aj premením na pevnú kaďu z kameňa, dám mu Ducha Svätého a dary, aby mohol tiecť k iným ľuďom, dal sa im napiť, uľavil im, posilnil ich a aj poslúžil iným tak, ako som ja pomohol jemu,“ ako hovorí sv. Pavol v 2. liste Korintským 1:4. Takto chce Kristus Pán toho, kto k Nemu príde, premeniť na iného človeka, než dokázal Mojžiš. Pred spoznaním evanjelia sme vyrábali svätých, tvorili sme jednu poučku za druhou a nebolo konca zákonom. Len sme vystrašili svedomia a spôsobili smäd. Ani tomu nemôže byť inak. Keď vyučujú svätci skutkov, vyvolávajú smäd a ešte väčší smäd, a jeden zákon za druhým, takže zákonom nieto konca a nikdy neprestanú, ako sme to vtedy všetci až príliš zažívali. Každý rok prišiel iný veľmi vzdelaný muž, ale blázni len morili svedomia. … Kristus však robí opak a neprestáva potešovať. Dáva napiť nielen tebe, ale cez teba aj druhým utišuje smäd, ktorý vytvoril zákon. A čím dlhšie sa evanjelium káže, tým viac sa uháša smäd a tým lepšie chutí evanjelium tým, ktorí sú smädní. Takže tí, ktorí veria v Krista a dostávajú napiť, môžu dať napiť aj iným, potešiť a obživiť ich. Ak by pred Ním stál celý svet, mal by dosť slov, ktorými by potešil všetkých. Toto tu tým Pán myslí: Dá sa im napiť, nie po lyžičke alebo cez rúrku s kohútikom, ale budú mať celé rieky potešenia. Majú byť plní tak, že pretekajú, všetkej moci a bohatstva pre všetkých, ktorí sú smädní. Takto môže dobrý pastor potešovať všetkých, ktorí sú v hriechoch, odstrániť ich hriechy. Nezáleží na tom, aké veľké sú a koľko ich je, odfúkne všetky hriechy jediným veršom. A keď smrť i boj pokračujú ďalej, kazateľ môže posilniť celú armádu tak, že zabudne a nedbá na smrť. Môže ju odplaviť a zbaviť sa jej jediným slovom a potešujúcim veršom. Ako? Vodou života. Myslí tým, že Jeho kazateľský úrad je rieka života, ktorá človeka oživuje. Zdá sa však, že to tak nie je, pretože Slovo je prosté. Môžeš ho len počuť, čítať alebo kázať. A ja počujem len zanedbateľný zvuk hlasu, vidím len nepatrné písmeno v knihe a mám myšlienku v srdci. Samotné Slovo, ktoré sa káže, má v skrytosti uplatniť takú moc, že ono – v diablovom kráľovstve, kde on mocne vládne – vymyje zo sŕdc húfy diablov presne tak, ako veľká rieka odplaví plevy. Dobre vie, prečo Božie Slovo nazýva riekou. Pretože pôsobí mnoho úžasných veľkých vecí a ďalej prúdi. Podobne sv. Peter na sviatok Letníc, Skutky apoštolov 2:41, obmýva z diablovho kráľovstva tritisíc ľudí jedinou kázňou ako riekou a vyslobodzuje ich v jedinej hodine. Umýva ich do čista od smrti, hriechu a diabla. Nezdá sa to byť veľa, no Slovo má takú moc. Rieka ich oživila a priblížila. Tí, ktorí teraz patria evanjeliu a Kristu, majú tú výsadu, že sú schopní prinášať taký úžasný úžitok. Otec a matka vedia potešiť a učiť svojich sluhov, deti a susedov, aby sa nebáli a nezúfali si. Vedia im pomôcť, pretože z ich tela vyviera živá voda, ktorá oživuje a občerstvuje drahé duše v každom nebezpečenstve a utrpení.
St. Louis ed., 8:84-86.
A nech vás Pán zveľadí a obohatí vašou vzájomnou láskou aj takou láskou k všetkým, akú máme my k vám (ekumenický preklad) (1Tes 3:12)
Jedným z narastajúcich psychologických problémov, ktorému v dnešnej dobe ľudia čelia, je samota. A preto má veľký význam služba, ochota počúvať iných, byť dobrý poslucháč. Mnoho ľudí netúži len po tom, aby boli milovaní, ale aj po tom, aby mali niekoho, kto ich bude počúvať. Keď milujeme Boha z celého svojho srdca, potom dokážeme milovať svojho blížneho. To, čo dnešní ľudia najviac potrebujú nie je viac vedy, technologického rozvoja, vyučovania, vedomostí, moci, dokonca ani viac kázania − najväčšou potrebou, akú dnes vo svete máme, je láska. A jediným zdrojom lásky je nadprirodzené konanie Ducha Svätého, ktorý premieňa životy.
Láska, ktorú dáva Boh, nie je obyčajná láska. Láska k našim blížnym, nevychádza z nás, je to Boh, ktorý miluje cez nás. Ak sme ochotní milovať svojich blížnych, Boh nás obdarí svojou lásku.
Modlitba dňa
Milujem ťa, Ježiš. Ako často beriem tvoj nesmierny skutok lásky pre mňa na kríži za samozrejmosť. Pomôž mi udržiavať môj zrak upretý na Teba, aby som sa cez tvoj dokonalý príklad mohol priblížiť k svojim blížnym.
