Kríž - 19. apríl

„Pilát vzal teda Ježiša a dal Ho zbičovať. Vojaci uplietli veniec z tŕnia, položili Mu ho na hlavu, obliekli Ho do šarlátového plášťa a prichádzajúc k Nemu hovorili: Buď pozdravený, kráľ židovský! a bili Ho po tvári. Potom Pilát znovu vyšiel a hovoril im: Ajhľa, vyvediem vám Ho, aby ste poznali, že nenachádzam na Ňom vinu. Vyšiel teda Ježiš s tŕňovým vencom a v šarlátovom plášti. A (Pilát) im povedal: Ajhľa, človek! Ale ako veľkňazi a strážcovia uzreli Ježiša, krikom volali: Ukrižuj Ho, ukrižuj! Pilát im povedal: Vezmite Ho vy a ukrižujte, lebo ja nenachádzam na Ňom vinu. Odpovedali mu Židia: My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vydával za Syna Božieho. Keď to Pilát počul, bál sa ešte väčšmi; znovu vošiel do vládnej budovy a povedal Ježišovi: Skadiaľ si? Ježiš mu však neodpovedal. Pilát Mu teda povedal: Nehovoríš so mnou? Či nevieš, že mám moc prepustiť Ťa a mám moc ukrižovať Ťa? Odpovedal Ježiš: Nemal by si moc nado mnou, keby ti nebolo dané zhora; preto, kto ma tebe vydal, väčší hriech má. 

Od tej chvíle snažil sa Ho Pilát prepustiť, ale Židia kričali a volali: Keď toho prepustíš, nie si priateľ cisárov, lebo každý, kto sa vydáva za kráľa, protiví sa cisárovi. Keď teda Pilát počul tieto slová, vyviedol Ježiša, posadil sa na súdnu stolicu na mieste, ktoré sa volalo Litostrotos, po hebrejsky Gabbata. Bol prípravný deň na veľkonočné slávnosti a bolo asi šesť hodín. I povedal Židom: Ajhľa, váš kráľ! Ale oni skríkli: Preč s Ním, preč, ukrižuj Ho! Hovorí im Pilát: Vášho kráľa ukrižovať? Veľkňazi odpovedali: Nemáme kráľa, len cisára! Nato im Ho teda vydal, aby Ho ukrižovali.

A oni prevzali Ježiša. I niesol si sám kríž a šiel na miesto, ktoré sa menovalo Lebečné miesto a po hebrejsky Golgota. Tam Ho ukrižovali a iných dvoch s Ním, z jednej aj z druhej strany, a v prostriedku Ježiša. Pilát napísal aj nápis a dal vyvesiť na kríž. A napísané bolo: Ježiš Nazaretský, kráľ židovský. Tento nápis čítalo mnoho Židov, pretože miesto, kde ukrižovali Ježiša, bolo blízko mesta; a nápis bol hebrejský, latinský a grécky. I povedali veľkňazi Pilátovi: Nepíš: Kráľ židovský, ale že On povedal: Kráľ židovský som! Ale Pilát odpovedal: Čo som napísal, napísal som.

Vojaci, keď ukrižovali Ježiša, vzali Jeho rúcho, rozdelili ho na štyri čiastky, každému vojakovi po jednej, (a vzali) aj spodný odev. A spodný odev nebol zošívaný, ale od vrchu vcelku utkaný. Preto si povedali: Netrhajme ho, ale losujme, čí bude; aby sa naplnilo Písmo:

Rozdelili si moje rúcho a o môj odev losovali. Vojaci teda tak spravili. 

Pri kríži Ježišovom stáli Jeho matka a sestra Jeho matky, Mária Kleofášova a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uvidel matku a vedľa nej stáť učeníka, ktorého miloval, riekol matke: Žena, ajhľa, tvoj syn! Potom riekol učeníkovi: Ajhľa, tvoja matka! A od tej hodiny prijal ju učeník k sebe. 

Potom vidiac, že je už všetko dokonané, aby sa naplnilo Písmo, povedal Ježiš: Žíznim! A bola tam nádoba plná octu. Hubku teda, plnú octu, nasadili na yzopovú tyč a podali Mu k ústam. Ako Ježiš okúsil ocot, riekol: Dokonané! A nakloniac hlavu, odovzdal Ducha (Bohu). 

Keďže bol prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným dal zlámať hnáty a sňať telá, aby neostali na kríži v sobotu. Bol totiž veľký sobotný deň. I prišli vojaci a polámali hnáty prvému, a tak aj druhému, ktorý bol s Ním ukrižovaný; keď však prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, nelámali Mu hnáty, ale jeden z vojakov prebodol Mu kopijou bok, a hneď vy šla krv a voda. A ten, čo to videl, vydal o tom svedectvo, a jeho svedectvo je pravdivé; on vie, že pravdu hovorí, aby ste aj vy verili. Stalo sa to preto, aby sa naplnilo Písmo: Jeho kosti nebudú zlámané. A zase iné Písmo hovorí: Uvidia, do koho bodli.“ (J 19:1-37)

Prečítaj to znova pomaly a s modlitbou. Zapoj svoju predstavivosť, keď sa odvíja každá scéna. Čo vidíš, počuješ, pociťuješ a cítiš v každej scéne? Čo to všetko má pre teba znamenať? Dovoľ Duchu Svätému, aby k tebe dnes prehovoril skrze príbeh Kristovej smrti za teba.

Modlitba

Pane Ježiši, boli to naše hriechy, ktoré Ťa poslali na kríž. Tam sme videli nášho kráľa. Tam si dokončil dielo nášho vykúpenia. Tam sme pozerali na Teba, ktorého sme prebodli. Tam bolo dokonané vykúpenie. Ďakujem Ti za Tvoju úžasnú lásku. V Kristovom mene. Amen.

Umytie - 18. apríl

„Bolo pred veľkonočnými slávnosťami. Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi, a keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku. Keď totiž večerali, diabol už vnukol do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby Ho zradil. (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. Tak prišiel až k Šimonovi Petrovi, ale ten Mu povedal: Pane, Ty mi umývaš nohy? Ježiš mu riekol: Čo ja robím, to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Povedal Mu Peter: Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! Odpovedal mu Ježiš: Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. Tu Mu povedal Šimon Peter: Pane, nielen nohy, ale aj ruky a hlavu (mi umy)! mu riekol: Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať - iba ak nohy - a celý je čistý; aj vy ste čistí, ale nie všetci. Poznal totiž svojho zradcu, preto povedal: Nie všetci ste čistí. 

Keď im umyl nohy a obliekol si rúcho a znovu si sadol, riekol im: Či viete, čo som vám učinil? Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. “ (J 13:1-15)

Iný preklad prekladá prvý verš takto: „Keďže miloval svojich, ktorí boli vo svete, teraz im ukázal plný rozsah svojej lásky.“ V tomto neočakávanom akte umývania nôh Ježiš komunikuje niečo hlboké o povahe Božej lásky. Láska nie je jednoducho iba to, čo Ježiš robí, láska je to, kým je.

Často keď rozmýšľame o láske k niekomu, rozmýšľame v termínoch činov a správania. Pýtame sa sami seba: „Čo je láskavé spraviť?“ Ježišov nečakaný, skromný akt služby nás ale vedie k tomu, aby sme sa najprv spýtali otázku: „Kto som?“ Bez toho, aby sme si najprv položili túto otázku, môžeme nevedome postaviť hranice našej láske, pretože nekonáme z evanjeliom premenenej identity. Ak sa napríklad funkčne vidíme ako siroty, ktoré sa najprv potrebujú postarať o seba, a nie ako milované Božie deti, obmedzíme našu štedrosť voči iným zo strachu, že nebudeme mať dosť. Podobne, ak si myslíme, že sme spravodliví vďaka našej vlastnej tvrdej práci, budú existovať hranice, v ktorých sme ochotní slúžiť iným, pretože naša pýcha nám bráni slúžiť tým, ktorí si to „nezaslúžia“.

Keď pozeráme na Krista, vidíme krásnu slobodu v službe druhým, ktorá vyplýva z istoty Jeho identity. „On, hoci mal Božiu podobu, svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za korisť, ale zriekol sa jej, keď vzal na seba podobu služobníka...“ (F 2:6-7, ekum. preklad) Ježiš bol schopný slúžiť nečakaným spôsobom, pretože dôverne poznal Otcovu lásku. To isté srdce, ktoré Ho viedlo k umývaniu nôh učeníkov, Ho bude viesť na kríž. Kvôli Kristovi máme rovnaké privilegované postavenie a bezpečnosť s Otcom, a tak sme slobodní slúžiť rovnako radikálnymi, láskyplnými spôsobmi, ako On slúžil nám.

Modlitba

Nebeský Otče, každodenne zabúdam, kto som v Kristovi, a na milosť, ktorá obklopuje môj život. Moja láska má limity, pretože neprijímam pravdu o tom, kým si ma spravil. Pomôž mi žiť skutočnosť, že som Tvoje milované dieťa, aby moja láska k iným vyvierala z tejto novej identity. Dovoľ mi byť mätúcim služobníkom pre tých, ktorí sú okolo mňa, keď búraš hranice, ktoré som stanovil svojej láske. V Kristovom mene. Amen.

Sprisahanie - 17. apríl

„Keď Ježiš skončil všetky tieto reči, povedal svojim učeníkom: Viete, že o dva dni bude Veľká noc a Syn človeka je vydaný, aby bol ukrižovaný. 

Vtedy sa zišli veľkňazi zákonníci a starší ľudu vo dvorane veľkňaza, ktorý sa volal Kaifáš, a uzniesli sa, že Ježiša ľstivo chytia a zabijú. Ale povedali: Nie vo sviatok, aby nevznikla vzbura medzi ľudom.

Nato jeden z dvanástich, Judáš Iškariotský, odišiel k veľkňazom a spýtal sa: Čo mi chcete dať, a ja vám Ho zradím? A vyplatili mu tridsať strieborných. Odvtedy hľadal vhodnú príležitosť, aby Ho zradil.

V prvý deň nekvasených chlebov prišli učeníci k Ježišovi a povedali: Kde chceš, aby sme Ti pripravili hod veľkonočného baránka? Odpovedal: Choďte do mesta k tomu a tomu a povedzte mu: Majster odkazuje: Čas môj je blízko, u teba zasvätím hod veľkonočného baránka so svojimi učeníkmi. Učeníci urobili, ako im Ježiš rozkázal, a pripravili hod baránka. 

Keď sa zvečerilo, sadol si za stôl s dvanástimi učeníkmi. A keď jedli, riekol: Veru vám hovorím, že jeden z vás ma zradí. Zarmútili sa veľmi a začali sa Ho rad-radom spytovať. Či som to ja, Pane? Odpovedal: Kto omočil so mnou ruku v mise, ten ma zradí. Syn človeka ide, ako je napísané o Ňom, ale beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka; lepšie by mu bolo, keby sa ten človek nebol narodil. Aj Judáš, ktorý Ho zrádzal, povedal: Či som to ja, Majstre? Odvetil mu: Ty si povedal.“ (Mt 26:1-5, 14-25)

Dokonca aj keď sa Ježišov život pomaly končí, má veci pozoruhodne pod kontrolou. Predpovedal svoje zatknutie a ukrižovanie predtým, ako sa náboženskí vodcovia stretli, aby sa proti Nemu sprisahali. Vedel, že Judáš, jeden z Jeho dôveryhodných apoštolov, Ho zradí. Aké znepokojivé muselo byť pre Judáša vedieť, že Ježiš vidí priamo do jeho šarády. Hoci ľudia majú svoje sprisahania a plány, je to Boží plán, ktorý napokon zvíťazí. Nič nemôže narušiť to, čo má On v úmysle vykonať. A nič nie je ústrednejšie pre Boží večný plán ako to, že Ježiš, Syn človeka, bude vydaný, aby bol ukrižovaný. Jeho posledné jedlo, pascha, niesla symbolický význam a ukazovala na účel Ježišovej smrti. Pascha bola každoročnou oslavou odchodu Izraela z otroctva v Egypte. Ježišova smrť bude novou paschou. Tí, ktorí mu dôverujú, zažijú konečný exodus – vyslobodenie z otroctva hriechu. Výsledkom je, že majú výsadu žiť navždy v slobode Jeho lásky.

Keď sa zdá, že život je chaotický, keď sa zdá, že veci nedržia pri sebe, môžeme nájsť veľkú útechu v spomienke na Ježišovu vlastnú skúsenosť na konci Jeho života. Hoci proti Nemu ľudia strojili úklady a uspeli v uskutočnení svojho plánov, napriek tomu nemohli zmariť Boží plán. Aká útecha je v poznaní, že nič nemôže narušiť plán Toho, ktorý má veci pod kontrolou! On koná vo všetkých podrobnostiach pre svoje dobré zámery. Keď sa pozeráme na Ježiša, obzvlášť na Jeho smrť za nás, objavíme, čo je ústredné pre Boží plán pre nás. Skrze Ježišovu smrť nájdeme život, skrze Jeho krv preliatu pre nás zažijeme odchod z otroctva hriechu a slobodu života v Jeho láske.  

Modlitba

Drahý Otče, ďakujeme Ti, že máš kontrolu nad našimi životmi, najmä keď sa cítime zúfalo mimo kontrolu. Nasmeruj nás na Toho, ktorý je stredobodom Tvojho večného plánu. Umožni nám, Duchu Svätý, dôverovať Kristovi, aby sme mohli zažiť skutočný exodus. A keď sme zažili odpustenie hriechov, daj, nech žijeme každodenne v slobode Tvojej lásky, z celého srdca oddaní Tebe. V Kristovom mene. Amen.

Vyčistenie - 16. apríl

„Potom prišli do Jeruzalema. Keď vošiel do chrámu, začal vyháňať tých, ktorí predávali a kupovali v chráme, peňazomencom poprevracal stoly a predavačom holubíc lavice a nikomu nedovolil cez chrám prenášať náčinie. Potom ich učil hovoriac: Či nie je napísané: Dom môj bude sa volať domom modlitby pre všetky národy? Ale vy ste z neho urobili peleš lotrov. Keď to počuli veľkňazi a zákonníci, hľadali, ako Ho zahubiť; lebo sa Ho báli, pretože všetok ľud sa veľmi divil Jeho učeniu. Keď sa zvečerilo, vyšli z mesta.“ (Mk 11:15-19)

Každý rok na Sviatok nekvasených chlebov prichádzali tisíce Židov z celého Izraela a Judska, aby obetovali v chráme v Jeruzaleme. Keďže mnohí cestovali dlhé vzdialenosti, často kupovali zvieratá na obeť v Jeruzaleme, namiesto toho, aby ich prepravovali z domova a riskovali zranenie alebo kaz, ktoré by z nich spravili nehodnú obeť. Pre židovských veriacich bolo výhodné zakúpiť ich obety po príchode. Trh pre tieto transakcie však bol zriadený na nádvorí pohanov, kde prichádzali uctievať nežidovskí hľadači Boha. Na Sviatok nekvasených chlebov bolo chrámové nádvorie naplnené dobytkom, predajcami zvierat a peňazomencami, ktorí menili regionálne meny za židovské peniaze.

Keď to uvidel Ježiš, bol nahnevaný – tak nahnevaný, že prevrátil stoly a zakázal predaj. Ale prečo? Nesnažili sa obchodníci iba pomôcť pútnikom uctievať Boha? Možno. Robili to ale na úkor tých, zo „všetkých národov“, ktorí hľadali Boha, pričom ich uctievanie považovali za bezvýznamné. Keď ich Ježiš nazýva „lotrami“, možno odkazuje na ich chamtivé finančné transakcie a na spôsob, akým okrádali pohanov o ich miesto uctievania.

Deje sa ale aj niečo iné. V podobnom opise vyčistenia chrámu je Ježiš požiadaný o znamenie svojej autority. Odpovedá: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (J 2:19) Nehovoril ale o budove, „hovoril o chráme svojho tela“ (J 2:21). Inými slovami, keď zomrel, chrám a celý jeho systém – kňazi, obety, sláva – zomreli s Ním, pretože On sám bol paschálnym Baránkom, veľkňazom a slávou Božej prítomnosti. Keď sa pri Kristovej smrti roztrhla chrámová opona (Mk 15:38), pre každého bola odstránená bariéra medzi Bohom a ľudstvom. Ježiš sa stal „domom modlitby pre všetky národy.“ Dnes nie je potrebné cestovať do chrámu v Jeruzaleme, aby sme uctievali Boha. Neexistuje rozdiel medzi židovskými a pohanskými veriacimi. Uctievanie už viac nie je viazané na miesto, ale na osobu. Ježiš je chrámom. V Ňom stretávame Boha.

Modlitba

Pane, uctievame Ježiša ako konečnú obetu, kňaza, slávu a chrám. Pripojme sa teda k Nemu, aby sme milovali Jeho meno a boli Jeho služobníci (Iz 56:6). Nech v Kristovi prídu k Tebe všetky národy – blízke i vzdialené (Iz 56:8). V Kristovom mene. Amen.

Pomazanie - 15. apríl

„Keď bol v Betánii v dome Šimona Malomocného a sedel za stolom, prišla žena s alabastrovou nádobou drahocennej masti z pravej nardy. Rozbila alabastrovú nádobu a masť Mu vyliala na hlavu. Ale niektorí sa medzi sebou rozhorčene rozprávali: Načo bola táto strata masti? Lebo táto masť sa mohla predať za viac ako tristo denárov a (tie) dať chudobným. I dohovárali jej. Ale Ježiš povedal: Nechajte ju; čo ju zarmucujete? Dobrý skutok mi preukázala. Lebo chudobných vždy máte so sebou, a keď budete chcieť, budete im môcť dobre činiť; ale mňa nemáte vždy. Čo mohla, urobila: vopred mi pomazala telo na pohreb. Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na celom svete bude sa zvestovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“ (Mk 14:3-9)

„Aká strata!“ Toto je sťažnosť týkajúca sa toho, ako táto žena použila svoju drahú masť na pomazanie Ježiša. Ježiš to nechce počuť. Považuje analýzu našich činov čisto na základe nákladov a prínosov za nedostatočnú a skrachovanú. Aj keď mohli byť peniaze z predaja parfumu použité na mnohé dobré veci, Ježiš pokladá jej konanie za dokonale vhodné. Prečo? Pretože je to skutok uctievania. A vie, že život začína tým, čo uctievame.

Uctievaj nesprávne veci, a nič iné nevyjde úplne správne. Uctievaj ale živého Boha, ktorý sa za nás obetoval v Ježišovej obete, a máš nový zmysel toho, na čom záleží, a adekvátne si stanovíš v živote priority. Zrazu zistíš, že „strácaš“ svoj život na Ježišovi tým, že si ho odovzdal Jeho agende namiesto svojej vlastnej. To bude zahŕňať starostlivosť o spravodlivosť pre chudobných.

V protiklade s tým, čo sa niekedy predpokladá, Ježiš v tejto pasáži neminimalizuje našu zodpovednosť voči chudobným. V skutočnosti cituje 15. kapitulu Piatej knihy Mojžišovej, ktorá povzbudzuje k radikálnej štedrosti voči chudobným. Takáto štedrosť však plynie z uctievania Boha. Treba začať tým najdôležitejším! Postav Boha nado všetko ostatné ako jediné, čo si zaslúži tvoje uctievanie, a zistíš, že dávaš samého seba do najrôznejších nádherných spôsobov služby svetu.

Modlitba

Pane, príliš často uctievam nesprávne veci. Pomôž mi vidieť, že môj život má byť „stratený“ na Teba a až potom sa stane niečím krásnym, čo môžeš použiť v Tvojom svete. V Kristovom mene. Amen.

Predpoveď - 14. apríl

„Medzi tými, čo prišli vykonať pobožnosť na slávnosti, bolo niekoľko Grékov. Tí pristúpili teda k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho hovoriac: Pane, chceme vidieť Ježiša! Filip išiel a povedal Ondrejovi, potom Ondrej a Filip išli a oznámili to Ježišovi. Ježiš im riekol: Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka. Veru, veru, hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto nenávidí svoj život na tomto svete, zachová ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude i môj služobník. Ak mi niekto slúži, uctí ho Otec.

Teraz je moja duša vzrušená, a čo povedať: Otče, zbav ma tejto hodiny? Ale veď som na to prišiel k tejto hodine. Otče, osláv svoje meno! I prišiel hlas z neba: Oslávil som a ešte oslávim. A zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril: Zahrmelo! Iní povedali: Anjel prehovoril k Nemu! I povedal Ježiš: Nie pre mňa zaznel tento hlas, ale pre vás. Teraz je súd nad týmto svetom. Teraz bude knieža tohto sveta vyhodené. A ja, keď budem povýšený zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe. To povedal, aby označil, akou smrťou mal umrieť.“ (J 12:20-33)

Ján venuje veľkú časť svojho evanjelia posledným šiestim dňom Ježišovho života. V 12. kapitole Ježiš predpovedá, „akou smrťou mal umrieť“ – smrťou, ktorá uvoľní satanovo smrteľné zovretie tohto sveta, vyzdvihne Ježiša vo víťazstve z hrôzy ukrižovania a hrobu a pritiahne k Nemu ľudí z celého sveta (v. 32). Tu ale taktiež znova opakuje svoj vytriezvujúci vzor pre všetkých, ktorý Ho budú nasledovať a budú známi ako Jeho učeníci.

Od prvých dní svojej služby sa Ježiš v Jánovom evanjeliu zmieňuje o svojej „hodine“ – určenom čase, kedy podstúpi utrpenie a zomrie za hriechy sveta. Skrze toto poníženie ale Ježiš podivne ukazuje ľudstvu Božiu „slávu“. Boh „oslávi svoje meno“ nielen skrze pozemskú službu Krista, ale aj skrze Jeho smrť. Ján naznačuje túto skutočnosť na začiatku evanjelia, keď hovorí: „my sme hľadeli na Jeho slávu ... plnú milosti a pravdy“ (1:14).

Rovnako pozoruhodný je veľmi ľudský Ježiš, ktorého tu stretávame, ktorý úprimne priznáva: „Teraz je moja duša znepokojená.“ (v. 27, Botekov prekl.), keď začína pociťovať utrpenie, ktoré sa chystá podstúpiť. Je to úžasný obraz človeka úplne odovzdaného Bohu tvárou v tvár nevýslovnej bolesti, s vedomím, že Božia sláva je v konečnom dôsledku jediná vec, na ktorej záleží. A je to zároveň moment výučby aj pre učeníkom.

Semená sú živé veci, ktoré musia umrieť, aby sa mohli rozmnožiť. Nesú prísľub budúceho života. Kristova smrť na povrchu vyzerá ako pohroma, ale tým, že „padne do zeme“ (v. 24), je schopný pozdvihnúť svojich nasledovníkov a priviesť „mnohých synov do slávy“ (Žid 2:10). Za nasledovanie Krista sa ale platí – mnohí z Jeho pôvodných učeníkov mali sami zomrieť nemierne trýznivou smrťou, čo viedlo Tertuliána k záveru, že „krv martýrov je semenom cirkvi“. Kristovi učeníci musia vždy „umrieť“ samým sebe, aby našli „živú nádej“ (1Pt 1:3-5) v Kristovi. Tu sa ukazuje pravdivé pozorovanie Dietricha Bonhoeffera o učeníctve: „Keď Kristus povolá človeka, volá ho prísť a zomrieť.“

Modlitba

Vzkriesený Pane, miloval si nás tak veľmi, že si umrel, aby si nás zachránil od hriechu. Modlíme sa, aby nám táto skutočnosť dávala pokoru, viedla nás k tomu, že Ťa budeme vždy chváliť a dala nám odvahu žiť úplne odovzdaní do Tvojej milujúcej vôle. Nech sa tak z Tvojej milosti stane. O to sa v Tvojom mene modlíme. Amen.