Play

Subscribe: Spotify | RSS

Aj vám sa dostalo pomazania od toho Svätého, a viete to všetci. (1J 2,20) Medzi zákonom a milosťou je obrovský rozdiel.

Zákon hovorí: „Toto rob a budeš žiť.“

Milosť hovorí: „Pozri, čo Boh spravil a ži.“

Keď máš život zhora, konáš dobré skutky, ktoré pred teba Boh už vopred pripravil. Človek sa preto musí najprv narodiť znova, až potom môže začať žiť pre Boha. Pavol hovorí, že nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista, teda spravodlivosť z Boha, (založenú) na viere. (F 3,9) Má oblečenú spravodlivosť z Boha, a preto má v sebe nadšenie pre dobré skutky a miluje Božie prikázania.

Ján túto skutočnosť nazýva duchovným pomazaním: A vy ani nepotrebujete, aby vás niekto učil; veď pomazanie, ktoré ste prijali od Neho, zostáva vo vás; ale ako vás Jeho pomazanie učí o všetkom – a ono je pravdivé, a nie lož – a ako vás naučilo, v tom zostávajte! (1J 2,27)

Ježiš duchovné pomazanie opisuje takto: „Keď však príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť, čo počuje; a bude vám zvestovať aj budúce veci.“ ( J 16,13)

Nová skutočnosť nastala, keď na Letnice prišiel Duch. Je vyliaty v srdciach veriacich, aby vedeli rozlišovať medzi tým, čo je na ceste viery správne a čo nie. Predpokladom ale je, že skutočne budú v pravde.

Keď Ján hovorí: „Aj vám sa dostalo pomazania od toho Svätého, a viete to všetci,“ nehovorí o dokonalých či bezchybných ľuďoch. Hovorí o tých, ktorí sa skrze zjavenie Ducha naučili poznať Ježiša, ktorý je Pravdou. Len skrze Neho môžeme rásť a poznať viac. Keď hovorí o ich pomazaní, hovorí, že majú všetky predpoklady na to, aby spoznávali Božie slovo. Nemyslí tým, že už všetko vedia.

Majú ale Ducha, ktorý je predpokladom zdravého duchovného rastu. Peter píše: „Keďže ste si očistili duše poslušnosťou pravde, aby ste mali bratskú lásku bez pokrytectva, z tej duše sa vždy navzájom milujte.“ (1Pt 1,22)

Poznanie, ktoré neprináša konkrétne dôsledky v našom živote nevedie k rastu, ale k farizejstvu a sebaklamu. Pavol Timotejovi píše: „Toto je dobré a príjemné pred naším Spasiteľom Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu.“ (1Tim 2,3-4)

Boh chce, aby bol každý spasený a poznal pravdu. Je to jeden z dôvodov, prečo sa máme modliť za vládu, parlament, úrady, vodcov, farárov, aby sa evanjelium dostalo von medzi tých, čo sú v tme. K tým, čo sú ďaleko od Božej milosti a lásky.

Zastav sa a počúvaj, čo Boh hovorí. Nájdi si čas premýšľať, čo chce Boh s tvojím životom. Čo od teba očakáva na krátkej ceste domov, do večnosti. Hrob nie je to posledné, čo ťa čaká, je len vstupnou bránou do večnosti.

Od pádu sme všetci veľmi telesní. Sme hriešnici s nedostatkami a nedokonalosťami, kvôli ktorým je nemožné, aby sme sami v sebe našli spásu. V živote preto nejde ani tak o to, ako sa nám bude dariť, ale o to, či máme správny smer.

Niekto raz povedal: „Evanjelium, nie je o tom, že niekto z nadbytku dáva jedlo žobrákovi. Je to o tom, že si pomáhame navzájom nájsť miesto, kde je dosť jedla pre oboch.“

Nie je nič väčšie než fakt, že sme Božie deti a vieme, že máme dôveru viery, istotu dedičstva a pokoj s Bohom v srdci. Ako môžem vedieť, že je to moje? Lebo spása nie je výsledkom snaženia alebo zásluh. Spása je dar! Dar spásy sme prijali skrze evanjelium! Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. ( J 3,16)

Moja spása nie je založená na pocitoch či zážitkoch, ale na Božom svedectve, že každý, kto verí v Ježiša nezahynie, ale bude mať večný život.